V noci sa zobúdzam vedľa milovaného. Snívalo sa mi dačo zlého, ale keď otváram oči a vidím vedľa mňa odfukovať to najkrajšie stvorenie, upokojím sa. Mimovoľne sa usmejem od lásky, čo k nemu cítim. Túžim ho pohladiť, ale nechcem ho zobudiť, tak ho iba silno chytím za pyžamo. Presne tak som to robievala aj v začiatkoch nášho spolunažívania. Chcem si ešte chvíľu užívať tú chvíľu pokoja, v ktorej ho tak strašne ľúbim a o ktorej on ani netuší, že sa odohráva, no spánok je mocnejší ako ja, nakoniec si ma nájde a zaklipkajú mi oči. Voľným pádom sa dostávam do ríše snov s vedomím, že sa nemusím báť nočnej mory, kým môj Rytier sníva po mojom boku.

Zvláštne, akou silou dokáže človek milovať. Úplne sa odovzdať tomu druhému, prestať byť sebec a namiesto seba v prvom rade myslieť na neho...

Azda úplne najviac na vzťahu milujem dve veci. Po prvé - tú domáckosť, pohodu, uvoľnenosť, ktorá sála zo vzťahu dvoch ľudí, ktorí sú si blízki a tvoria rodinu bez papiera či pokrvného príbuzenstva. Po druhé sú to maličkosti, ktoré si možno niekto nevšíma, no ja si na nich absolútne zakladám a v partnerstve pre mňa predstavujú tú povestnú sladkú čerešňu na torte. Sú to drobnosti prameniace z porozumenia si dvoch ľudí, ktorí navzájom poznajú skutočnú osobnosť toho druhého. A vtedy sa môžu tieto maličké gestá lásky naplno prejaviť.

Tak sa aj stalo v to ráno, keď som ho nenašla v posteli, ale v kuchyni pripravovať mi sladkú krupicovú kašu, aj keď som mu tisíckrát odhodlane oznamovala, že ja teda radikálne mením jedálničiek k zdravšej verzii, on nech si je, čo chce. Pri pohľade na hodinky som sa prekvapím, asi ma zlé sny pripravili o viac energie, než som si myslela. „Snívali sa mi bubulácke sny,“ zamraučím, kým si sadám za stôl a beriem do rúk lyžicu. Namiesto odpovede na moju rozmaznanú pripomienku ma bozká do vlasov a na vrch taniera mi hádže požehnaný kus kravského masla. Chvíľu ticho jeme počúvajúc rádio v kuchyni, kde po chvíli hlásia obrovskú tragédiu z Peru. Rytier ma inštinktívne chytí za ruku –vie, že ma takéto správy vždy rozladia. Vďačne na neho žmurknem a s nádychom chcem zmeniť tému, keď ma vyruší zaklopanie na okno. Obzriem sa a z obloka na nás hľadí známa tvár pehavej susedky Margity. Po našom dvore sa zas premáva jej psík Besná. Margita a Besná. No vážne. Margita nás pokynom ruky volá von na rannú cigaretu, ja beriem aj svoju nedojenú kašu, lebo niekedy jem ako slimák.

Na ruke ma šteklí lienka, ale odfúknem ju preč od taniera, aby nedopatrením neskončila v mojej dutine ústnej. Spokojne prežúvajúc hompáľam nohami a pozorujem okolie. Slnko pomaličky nakúka do našej záhrady plnej farbených hlávok tulipánov a Rytier sa snaží uniknúť Besnej, ktorá ho naháňa po dvore. Keď ona je naozaj besná. Láskyplne sa usmejem na Margitu meditujúcu s malborkou v hube a pomyslím si, že presne pre toto ráno som bola raz stvorená.

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár