V parku.
Na lavičke.
V tvrdom tvídovom kabáte kŕmila holuby poskakujúce všade vôkol.Na tvári si nosila obrovský smútok.V ľuďoch vzbudzoval úžasnú ľútosť nad jej osudom.Každý ju chcel objať a nahovoriť čarovnú formulku: "To bude dobré".
Aj keď ešte nedopadli prvé farebné listy,detičky jesene,na kľukaté chodníky v parku,ona už nosila rukavice.Pristrihnuté v polovičke prstov vytvárali dojem bezdomovkyne.A ona v sebe ďalej nosila svoj smútok.
Popred očami jej prešlo zopár ľudí.Každý ju zaregistroval.Každý si ju všimol.Všetci jej chceli pomôcť.Od podnikateľa,cez 15ročného drzého fagana až po milú babičku.No ona nikoho nevnímala.Len sedela a kŕmila holuby.
A čakala,že jej život,ten prekliaty sviniarvráti všetko,čo jej rokmi tak kruto pobral.
Život mamy.Koniec sladkých slov.
Oporu otca.On tú svoju našiel v pálenke.
Lásku milenca.Už nikdy jemné dotyky po jej hladkom tele.
Od svojho osudu očakávala veľké veci.Lebo jej mama vždy povedala,že práve ona ich dokáže.A teraz...
Teraz len sedí v parku v tvrdom kabáte a kŕmi holuby.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sechs
10. 10.októbra 2012 19:02
jediné, čo sa mi nepáči je, že kŕmila holuby. nech kŕmi radšej sýkorky, alebo lastovičky...alebo, alebo
2
Na mňa až príliš impresionistické No nie zlé
A zavrhnujúce mužov.. príliš
...aj keď si zaslúžia..
A zavrhnujúce mužov.. príliš
...aj keď si zaslúžia..
Napíš svoj komentár