Už od mala som tieto drobnosti vnímala a zbožňovala ich. Keď som objala nášho zlatého a strašne smradľavého psa. Keď som cítila po bosými nôžkami čerstvú, májovú trávu. (Dnes už viem, že tráva sa dá využiť všelijak, ha. ) Alebo keď mi na mojej blonďavej hlávke, ostrihanej podľa misky z kredenca, pristála trebárs lienka. Motýľ. Bárs aj mucha. Brala som všetko, každé zvieratko bolo mojim novým kamošom. Teda aspoň do chvíle, kým som ho svojou detskou nemotornosťou (no okej, vraj ju mám dodnes, aj vo veku "oficiálnej" dospelosti) nezabila. Ale boli to len nehody, prisahám. Tu som motýľovi nechtiac odtrhla krídlo, tam som stúpila na malú žabku, hľadajúcu cestu k jazierku. Hm, už ju nikdy nenašla.
Som rada, že má takéto ponímanie života doteraz neopustilo. Ba čo viac, udržujem si ho vo svojej duši stále viac. Len tie dokonalé maličkosti sa zmenili. Dnes sú to pre mňa chvíle takého obyčajného ľudského šťastia. (Zvláštne, že ja ich nazývam obyčajnými momentmi a mnohí ľudia, žijúci v otrasných neľudských podmienkach, by dali posledné, aby také chvíle zažili aspoň raz. To je nefér. )
Je to napríklad keď sedíme celá trieda vonku pred chatou. Väčšina z nás má v ruke, aj v sebe, nejaký ten pohárik, niekto cigaretku, hrá sa niečo nesmrteľné typu Iné kafé a nás neskutočne štípu oči od dymu. Vtedy sme sa nudili jak psy, dnes mi to príde ako fajn víkend. Alebo sprisahanecký smiech s kamoškou. Najkrajší a najmokrejší bozk na líce, od 18mesačnej Emy. Chvíľky pokoja s rodinou, tak vzácne. Nahé minúty ticha po milovaní. Alebo..
Dnešný príspevok možno nemal hlavu ani päťu, žiaden dej či napätie. A viete čo? Niekedy to ani netreba. Dnes som sa len chcela s vami podeliť o to obrovské, stále narastajúce šťastie, ktoré si vo svojom vnútri nosím. Skúste aj vy nasávať tie maličkosti. Presne tie.
A mimochodom, dnes už motýle nechytám, stále by hrozilo, že ich postupne vyhubím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dconan
8. 8.augusta 2013 21:30
malickosti su najlepsie
Napíš svoj komentár