Nádych... A pocit potom silný býva.
Ten čo nespí, čo v noci nedá spávať.
Chce dať vedieť, že všetko dýcha,
keď myseľ zvykne vo sne plávať.
Chlad keď je teplý, tak vtedy cítiť,
že dní sa menia, pozri, teraz akurát.
Preto nechať sa viesť, len tak sa blížiť,
k tomu čo príde a mať to rád.
Z lásky či zo smútku, áno, len tak bdieť.
Cítiť viac a počuť vôňu, aspoň raz.
Ísť priamo, za jediným, aj keď nevidieť.
Vtedy duša verí, že ju prejde mráz.
Lebo zrazu... nie, už nie sú hranice.
Sloboda mysle v toľkom tichu.
Zatvárajú sa snov márnice,
snov ktoré nesnívajú, ale žijú...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár