prichádza odniekiaľ strach.
Bosím chodidlom mach
cítiť, nevidieť v tme.
Ďaleko nič nepoznať,
v hmle mení sa každý tvar.
Hmlou v mysli neznámu tvár
zvuk začal zas vytvárať.
Až pohľad rozrazí strach,
akýsi pokoj zrak pohladí.
Zelený závoj zahladí
nenávisť, smútočný prach.
Za zvučnou ticha stenou
ladnými tónmi potok,
zamrazí ohnivý tok
prechádzajúci dušou.
Svojich pocitov odraz
ti vo vánku prináša,
myšlienky zla odnáša.
V tebe necháva odkaz:
Do seba sa ponoriť,
nájsť čo nevedel si byť.
Aby v svetle chcel si žiť
a do tmy prišiel zažiariť.
Púťou plnou života
kráčať, nevidieť, cítiť.
Len nechať seba chytiť
do rúk ktoré vedú ťa.
Nezabudnúť v momente,
nechať večnosť plynúť.
Ruky k nebu pozdvihnúť
a sám sa zdvihneš veď.
Stáť v stromov rúk šuchote
nech čas plynie pokojne.
Hlavou dole pokorne
zastaviť hnev býva kde...
Až na konci tmy príde,
keď bude mocnieť, veľká
rozžiarí vlna svetla,
až na dno srdca zíde.
Hlasným spevom zacelí
trhliny v radosti hlas,
čo neporušených krás
je posol, a velebí.
Všetko, veď život je tu.
Tak žiť treba hneď, tak zmeň
srdce, nech nie je kameň.
Príď k života letu...
Do tmy prišiel pohľad, zrak.
Chcel vedieť, že stojí tam,
kde tieň nerobí sa sám,
kde slnko nevzbudí ľak.
Zmysly začali zrazu
poznať čo bolo skryté,
do ich srdca vyryté
miesto, kde vrátiť sa vládzu.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
antifunebracka
24. 3.marca 2019 18:03
Na mňa pripoetické
Napíš svoj komentár