(to milý je tu asi skôr z recesie)
poznáš isto pojem o pretečených pohároch trpezlivosti. Dneska sa tak duplicitne stalo (ako predtým - krátko pred dovolenkou) a bojím sa, že sa z tohto pohára, tak ľahko ako predtým, už nedostanem. Neviem ani len ukázať na konkrétnu vec, ktorá to celé vo mne zaklincovala. Je to viac vecí, viac dní, proste nahromadený sajrajt z niekoľkých mesiacov. Ale - stačilo už. Najradšej by som ti zakričala do tváre: ,,STAČILO."
Už to nebolí. Už sa hnevám.
Stalo sa to, čo som nikdy nechcela. Nielenže ťa prestávam rapídnou klesajúcou tendenciou ľúbiť (čo je v konečnom dôsledku len a len dobré), ale ťa prestávam mať i rada ako človeka, lebo sa chováš ako bezcitný sebecký kokot. Nemám chuť ťa ani len vidieť, nieto sa s tebou ešte rozprávať. Nemám chuť.
A mám chuť ťa poslať do piče. Se vším všudy. Lebo tvoje bytie mi aktuálne prináša viac nešťastia ako šťastia. Kým to bolo len o mne (že musím predstierať a lžiť skutočnosť), bolo to zvládnuteľné. Ale teraz, keď je o tom, že si nemáme čo povedať, náš vzťah (ten priateľský) ochladol do neskutočných rozmerov a ja ti nestojím ani len za jeden pohľad, jedno slovko... no, myslím, že už fakt nemáme o čom. Nič by sa nezmenilo, myslím tvojím odchodom zo života, beztak ma už nevnímaš a beztak nie si prítomný, i keď som práve s tebou.
Začala som byť úplne zbytočná. Na konci rebríčku tvojich priorít. Odstrčená bokom. Pochopiť túto skutočnosť bolo, no, ... nezáleží ti na mne.
A čosi mi našepkáva: ,,Je koniec tohto dobrodružstva. I priateľstvá majú svoj limit. A všetko je dočasné."
(práve úspešne potláčam slzy)
A dneska som si uvedomila, že po ani len tej ľudskej stránke si ma nikdy nemal bohvieako rád a nikdy som ti nestála ani za deravý groš. Vždy mali prednosť pre teba iní ľudia. Ok, možno kedysi to bolo oveľa lepšie medzi nami a nebola som ti takým odpadom.
Teraz už určite nie. Vidím to. Cítim to. A veľmi, neskutočným a silným spôsobom, to bolí a zviera ma to.
Jediné, čo ma od radikálneho utnutia akéhokoľvek kontaktu s tebou odrádza, je nádej. Nádej, že sa to zlepší. Zlepší medzi nami dvoma a my budeme znova tie soulmate, čo sme bývali. A predsa len, stále ťa mám rada. Stále ti nechcem ublížiť (i keď začínam silne pochybovať o tom, že by ti to ublížilo). Nemám na to ani odvahu, ani gule. A hlavne, viem, že by to bola chyba. V kútiku duše viem, že by to bolo najhoršie, čo by som mohla spraviť.
Asi si počkám, kým to proste neurobíš radšej ty. Kým to neukončíš celé ty.
Všetko by som azda rozdýchala. Ale to, že sa chováš ku mne akoby som bola kus hovna na chodníku, ktoré nestojí za jedno jediné opýtanie: ,,Si v poriadku?" alebo ,,Ako sa máš?" a som úplne po ľudskej a psychickej stránke nahradená tvojím repetoárom kamošiek a kamošov. To aby som nestála ani len za jedno skurvené objatie. Nie, proste už nie. Fakt to pretieklo. Cítim sa, akoby niečo vo mne umrelo.
Nie, tadiaľto cesta nevedie.
Som rada, že sa mi moje oči otvorili. Ale je mi to neskutočne ľúto. Je mi ľúto, že to muselo takto dopadnúť. Že sa z teba vykľul ďaľší prechodný kamoš a nie niečo, čo zostane na celý život. Že si taký istý ako ostatný. Že ti je jedno, že mi ubližuješ. Že je ti jedno, že som nešťastná. Že je ti jedno, aký som mala deň... proste, všetky znaky vykazujúce umierajúce priateľstvo. Všetky.
Verila som, že si iný. Lepší. Dôverovala som ti. Verila ti. Bol si pre mňa všetkým. Už nemôžem. Chradne to. Je to ako kopať do mrciny psa, nech sa postaví a zabreše. Proste sa to už nedá. Ťažko nadobudnutá dôvera je v čudu.
Už len čakám na deň, kedy bude koniec, lebo nič iné asi očakávať v dohľadnej budúcnosti nemôžem.
Najkrajšie časy máme za sebou. Už nás čaká už len koniec, ktorý sa pomaly ale isto blíži. Cítim to. Neviem kedy tak nastane. Nemám jasnú predstavu, čo sa vtedy udeje. Len cítim, že... cítim, že to vyhasína.
Neviem no (práve zase revem a neúspešne zotieram slzy), asi bude na čase náš vzťah, nech už bol akýkoľvek, prehodnotiť. A začať sa pripravovať na koniec. Na úplný koniec.
( tak strašne bolí myšlienka na to, že ťa neuvidím, neobjímem, nebudem ťa počuť, ale v podstate je to teraz i tak takmer rovnaké v tomto)
Tak strašne cítim, že ten koniec o chvíľu príde.
Aby som nebola až taká prekvapená, keď ma pre všetko na svete konečne pošleš do piče.
P.S. V stredu idem zas ku psychošovi. Dúfam, že naordinuje také lentilky, že nebudem pri zmysloch. Zistila som, že pomáhajú, pomáhajú mi na teba zabúdať a na teba nemyslieť. Len ich je akosi málo. Pretože som si väčšinu požrala v predstihu.
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a este k tomu si zbabela