Odšuchtal sa do kúpeľne. Keď sa naťahoval do sklenej skrinky nad umývadlom po zubnú kefku, pohľad mu nechtiac padol na svoj odraz. Je toto možné? Som to vobec ja? Neveriacky sa pýtal sám seba zakaždým. Kde sa podela tá iskra života v jeho očiach, práve tá, ktorú na ňom kedysi baby tak zbožňovali? Miesto nej mu teraz ostalo len nemé zúfalstvo. Oči mal chladné a bez života ako oči osob na freskách prastarých civilizácií. Okolo nich mu svietili tmavé kruhy pod očami- pamiatka mnohých prebdených nocí Rukami si prehrabol svoje rednúce vlasy. Už neboli tmavohnedé ako ešte nedávno. Začínali sa v nich pomaly objavovať šediny. Pokrivený nos sa klenul cez zažltnuté zuby ako japonská strecha.
Mal toho plné zuby. Odvrátil sa, no potom sa rozohnal a pasťou z celej sily vrazil do skla. Vitrínka zarinčala a do umývadla pod ňou napadali črepy ako hustý dážď. Mladík sa celý chvel. V hánkach pravej ruky sa mu začala ozývať prenikavá bolesť a na kachličky kvapkala krv. To najhoršie ale malo ešte len prísť.
,,Peter, počuješ nás? No tak, obzri sa! Sme tu! Tu!"
Boli všade… akési postavy bez tvárí vystupovali zo stien, z umývadla, približovali sa k Petrovi, naťahovali k nemu svoje ohavné paže a uzatvárali okolo neho kruh.Peter sa zosunul po stene na zem, pričom si rukami chránil hlavu. Nie! Prosím, nie! Choďe preč!
,,ZMIZNITE ODO MŇA! VYPADNITE! POČULI STE?“ reval mladík a mlátil okolo seba, snažiac sa ich za každú cenu zasiahnuť. Mlátil do stien, kopal okolo seba, až to napokon prestalo. Ostal sedieť na zemi, s dobitými rukami, a neprítomným pohľadom pozeral kamsi preč. Zvonku začul známe zvuky prichádzajúcej polície. Ani sa nepohol. Načo? Zase ho čakal výsluch. Ostatne, obišiel tak ako predtým. Policajti ho po pár minutách pustili. Nebol naň sposobilý.
No neboli to len telesné útrapy, ktoré ho sužovali. Vedel, že sa s ním niečo deje. Ešte nedávno si žil normálny život, mal rodinu, dobrú prácu, priateľku a veľa kamarátov. No keď sa začal venovať tomu výskumu, všetko sa zmenilo. Obetoval mu všetko. Celé hodiny vydržal študovať miesta už takmer zabudnutých zákutí ľudskej mysle, a predsa to bolo málo. Čím ďalej, tým viac začínal byť výskumom posadnutý. Bol presvedčený, že existuje stav ľudskej duše, ktorý by sa rovnal absolútnej slobode. Eufória. Nirvána. Tak sa pustil do vývoja tekutiny, nápoja, který mu tento stav zaručí. Záhrada- tak nazval svoj výskum- mu bola všetkým. Ignoroval všetky názory okolia a najbližších.
A tak se do jeho, kedysi čistej duše, vkradol diabol šialenstva. Šíril sa ako epidémia. Rozum mu podsúval obrazy, ktoré sa v ňom menili na príšernosti. Začali prerastať už aj do snov. Bál sa blížiacej sa noci, pretože pre neho to znamenalo len ďalšiu dávku utrpenia. Tie šialené obscénne obrazy plné neuveriteľného násilia, krvi a zvrátenosti v ňom vyvolávali až fyzickú bolesť. Kričal zo sna, strhával sa a takmer každú noc ostal sedieť na posteli s prudko tlčúcim srdcom a kropajami potu na čele.
Po skromných raňajkách zamieril k najbližšiemu obchodu v neďalekom meste, aby sa zaopatril na ďalší týždeň v divočine. Prechádzal akousi ulicou a opať dostal záchvat. Postavy bez tvárí k nemu naťahovali ruky, obkolesovali ho a niečo mu spievali, no jemu to pripadalo ako najstrašnejšia kakofónia, akú kedy počul. Odstrkoval ich, kričal a kopal, ale bolo ich priveľa. Strhli ho na zem a tma ho prikryla svojím milosrdným závojom zabudnutia.
* * *
Prebudil sa ako každé ráno, pomaly si uvedomoval okolitý svet. Jeho mozog s obrovskou nechudou vítal nový deň. Vtom ho do nosa udrel silný zápach dezinfekcie.
Uvedomil si, že neleží vo svojej rozheganej posteli. Ležal na hrubom matraci zakrytý drsnou prikrývkou. Vzduch v izbe bol takmer nedýchatelný. Zmes starých ľudí, moču, lacného jedla, pomarančov, strachu a samoty. Pomaličky mu to dochádzalo.
Nemocnica.
Takže to zasa prišlo.
Po absolvovaní tradičnej prehliadky vyšiel z nemocnice v ústrety blížiacej sa búrke, k vychudnutému telu si vo vrecku kabáta pritískal krabičku bledých pilulek. Stískal ich pevne, akoby to bolo jeho posledné spojenie s týmto svetom. Chladný vietor ho prefukoval a tak sa začal mimovoľne chvieť. V hlave mu stále zneli slová doktora…
,,Peter, Peter… tá vaša choroba je niečo, čo som ešte u nikoho nevidel,‘‘ krútil hlavou doktor. ,,Nech sa snažím ako chcem, nedokážem prísť na nič. Takže ako vždy- tabletky na tie vaše halucinácie. Tieto sú ale o niečo silnejšie, než som vám dával doteraz. Budúci týždeň sa mi príďte ukázať.“
Po dvoch týždňoch brania liekov sa ale jeho stav nezlepšil. Práve naopak. Ak doteraz záchvaty prichádzali každý druhý deň, už teraz boli na dennom poriadku. No Peter sa nevzdával. Neustále pracoval na tom svojom vynáleze. Bol posadnutý. Posadnutý myšlienkou na absolútnu eufóriu, ktorú by si dokázal úmyselne vyvolať. Posadnutý Záhradou…
Prešlo niekolko týždnov. Posledné dni Petrovi pripadali priam nekonečné. Vedel, že už to nepotrvá dlho. Akosi to vycítil. S trasúcimi sa rukami podložil pod prístroj další pohár. Za oknami už bola tma. V duchu si premietal posledných pár dní. Bolo to niečo strašné. V oku sa mu zaleskla slza, no ostala tam, akoby už nemala silu vytiect von. Pod mladíkovo zdravie sa pomaly, ale iste začínali výrazným písmom podpisovat pravidelné halucinácie a následné pády či modriny, ba dokonca stavy úzkosti a strachu medzi nimi. Nevládal. Sanitka už nechodila. Odkedy rázne odmietol odíst do nemocnice na pozorovanie, nechali ho tak. So žalúdkom zovretým od strachu, ako každý večer, si lahol spat. Noc opat prežil so studeným potom a desivými snami.
Petrovi pri hlave zadrnčal budík. Pomaly a neochotne otvoril zakalené oči. Chvíľu len tak čumel do stropu, no keď už sa to nedalo vydržať, zaklapol ho a skúsil vstať. Po pár sekundách precitania si niečo uvedomil.
Dnes.
Už dnes.
Už dnes bude jeho dielo dovršené. Hoci netušil, ako to vie, vedel, že sa nemýli. Zaplavil ho pocit neopísatelného štastia.
Do práce sa pustil s obrovskou chutou. Bez prestávky pracoval takmer celý den. Až po niekolkých hodinách si doprial oddych. Ovládol ho akýsi čudný pocit. Srdce sa mu prudko roztlklo. Zadíval sa do špinavého okna pár metrov od neho. Slnko akurát zapadalo. Zostávala po nom krvavočervená obloha.
Ked sa opat pozrel na prístroj, vedel, že sa mu to podarilo. Dokázal to. Vytvoril nápoj, ktorý mu umožnuje vstup do nadpozemského raja. Tam, kde vládne úplná sloboda, kde život je zmesou radosti, štastia a nikdy nekončiacej slasti. Aby dokázal vstúpit do toho raja, musí urobit jednu jedinú, až desivo jednoduchú vec – zabit sa.
S touto myšlienkou, ktorá ho celého zachvátila, vybehol von z bytovky, zvierajúc v ruke flašu s akousi žltkastou tekutinou. Rozbehol sa strom do lesa. Po pár minutách behu zastavil na brehu akéhosi jazera. Slnko už zapadlo úplne, takže všetko naokolo bolo tmavé. Hladina sa zdala byt čierna. Už to nepotrvá dlho…len chvílu…
Vyštveral sa na balvan čnejúci sa vysoko nad jazerom. Tam si vítazoslávne odpil z flaše. Pripadal si ako boh. Dokázal to. Dokázal to, no nikto sa to nikdy nedozvie. Prešla ním vlna sklamania, no len dovtedy, kým nepozrel na oblohu. Bola obsypaná hviezdami. Hviezdy mi budú svedkami. Natiahol ruky k oblohe a s krátkym pohladom na Malý voz sa vrhol do vody.
Lahký.
Som lahký, pomyslel si. Funguje to. Jeho duša za strašnej agonie pomaličky opúštala utýrané telo. Stúpala nahor. Priam už počul anjelské chválospevy, aké ho určite tam hore čakajú. Hudba ale po chvíli utíchla. Pohltila ju temnota.
Okolo seba počul zvláštne, tiché šumenie vln, s ktorými sa pohrával nočný vietor. Zdalo sa mu, že počuje, ako ho lákajú k sebe… Užžžž ssssi náššššš….
Odrazu ho ale zasiahlo pochopenie, ako blesk z jasného neba. Tie halucinácie ho mali varovat, nie mu ublížit. Keby sa ich len snažil počúvat…všetko mohlo byt úplne inak… Pohltil ho strašný des.
Preboha, ved on predsa nechce umriet!
Mimovolne otvoril ústa, no výkrik mu z nich nevyšiel. Voda akoby čakala len na to. Vnikla mu cez ne do pluc a celého ho obklopila. Potom ho tma pohltila s bezmocným výkrikom, ktorý mu z úst nikdy nevyšiel.
No a potom už nebolo nič.
Len.
Tma.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
dadulqa
31. 12.decembra 2007 13:19
mam prvy komentar fnuq dojemne ..moja mala je uz welka
2
No..nechala som sa vtrhnut do deja a chvalim! Velmi dobre napisane a pri poslednych riadkoch som dufala,ze sa zachrani,ale aj tak dobre..happyendy su otrepane len tak dalej!
3
Pekné. Zaujímavá myšlienka, dobre spracovaná. Len by ma zaujímalo, ako si sa dostale k takejto téme, aký myšlienkový pochod viedol k vymysleniu toho deja.
4
To som čítala dááávnejšie ne?? Čo si písala.... toto je bolo supr
Napíš svoj komentár