Len jedno mladé dievča, Tina, sa nesnažilo čo najskor sa dostat domov. Najradšej by sa odplazila do najbližšieho tunela či niečoho takého. Nebolo jej najlepšie. Momentálne bola bez penazí a navyše, ešte nikdy nemusela tak dlho čakať na dalšiu dávku. So zaslzenými očami si prezerala vysvietené ulice, hoci farebné svetielka sa jej zlievali dohromady a vytvárali len akési beztvaré šmuhy. Vedela sa vyrovnať s plným nosom a zimnicou, no krče, čo jej začínali zvierať nohy, už boli moc. Bože, keby tak teraz stretla Miša! Pri troche šťastia by mal prášok aj pre nu. Co je dnes vlastne za den? Pre Tinu bol jeden ako druhý; dávka, krátka euforia, zhánanie penazí na dalšiu dávku... a tak stále dookola.
Trpko sa usmiala, ked si v duchu predstavila reakciu rodičov, keby videli, čo z nej je. Vela by si z toho asi nerobili. Víťazoslávne úsmevy, reči typu ,,tak vidíš, my sme ti to hovorili. Mala si zostať doma!“ počuť nepotrebovala. A prečo vlastne odišla z domu? Sama presne nevedela. Možno preto, že tam mala všetko a o nič sa nemusela starať. Akonáhle sa ocitla na ulici, takmer bez ničoho ( a ešte aj o tú trochu vecí, čo mala so sebou, prišla hned v prvú noc), pocítila tvrdú realitu. Toto bol skutočný svet a ona sa rozhodla čeliť mu, hoci, pravdaže, vtedy ešte vobec netušila, čo to znamená. Doma sa jej svet jednoducho zhnusil. Neobťažovala sa nechať ani lístok na rozlúčku. Načo? Aby rodičia mohli chvílu hrať to príšerne trápne divadielko, že im chýba ich jediná dcérka a že spravia všetko pre to, aby ju čím skor našli a priviedli domov? Po pár dnoch by ich to aj tak prestalo baviť. Zobrala si len tolko vecí, kolko sa jej zmestilo do vreciek na jej kabáte a jedného večera sa proste nevrátila zo zvyčajnej prechádzky. Klúče od domu, ktoré vždy nosila so sebou, vyhodila na príjazdovú cestu. Už ich nepotrebovala.
Jasné, že ju i tak začali hladať, ale skryť sa vo velkomeste nebolo nič zložité. Pri troche šťastia a stránení sa problémov sa mohla bez stopy kdekomu stratiť na dosť dlhú dobu. Po pár dnoch stretla Michala, do ktorého sa zbláznila a ktorý ju dotiahol k návyku na drogy a s tým, samozrejme, úzko spojenú činnosť, ktorá jej mala zakaždým zaručiť peniaze na dávku. Napriek všetkému mu ale slepo doverovala a on to dokázal nespočetnekrát využiť vo svoj prospech. Bola presne taká naivná, ako sa dalo očakávať od dievčatka z bohatej rodiny.
Spomienky na chvílu zahnal prudký krč, ktorý pocítila v lýtku. Zviezla sa po drsnej stene tmavej uličky, v ktorej sa teraz schovávala pred okolím. Trasúcimi sa prstami sa snažila rozmasírovať si ho, čo sa jej po chvíli aj podarilo.
,,Tina!“ ozvalo sa z druhej strany ulice. S nádejou zdvihla hlavu. Chladnými očami na nu hladel akýsi vysoký, urastený blondiak. Striaslo ju. Odkedy zistila, aký je to bastard, pri pohlade nanho jej prichádzalo zle. Alebo to bolo pre tú chýbajúcu dávku? Pravdou bolo, že on mal vždy niečo dobré po ruke. A vedel sa rozdeliť, aj ked to záležalo od toho, či bol tiež dobre naložený alebo nie.
Michal rýchlymi krokmi prikráčal k nej. Už mimovolne si rukami prikryla hlavu, no opať ju premohli prudké krče, tak ruky rýchlo stiahla. Mladík sa uškrnul. ,,Co, Tinka, dnes nešli kšefty?“ Potom čosi vybral z vrecka a lákavo tým zamával dievčaťu pred tvárou. ,,Zajtra sú Vianoce, vieš o tom?“
Vianoce... je to vobec možné? Takže je to už rok, čo ušla z domu? Pri myšlienke na to, čo všetko ju ešte dnes zrejme čaká, aby sa zaopatrila drogami aj na zajtra, ju začínalo napínať na vracanie. Bolo jej zle už pri myšlienke na zákazníka, no momentálne bolo doležité nejak pretrpieť dnešok.
Zachvela sa. ,,Prosím ťa, prosím, daj mi to! Ne-nemám peniaze, ale zajtra ti to splatím. Prisahám!“
Uškrnul sa. Tá baba mala guráž. ,, Doriti,“ zašomral odrazu a balíček rýchlo napchal spať do vrecka, aj s cigaretou, ktorú si práve chcel zapáliť. Policajti. Už len tí tu teraz chýbali. Odbehol kamsi preč a svoju micku nechal napospas. Bolesti.
Tina zúfalo vykríkla. Opierajúc sa o stenu napokon vstala a tackavo prešla na chodník. Okolo nej práve prebehli nejakí asi trinásť- štrnásťroční chlapci. Až teraz si naplno uvedomila, ako velmi mrzne. Policajti po krátkej kontrole ulice znovu nasadli do auta a odišli. Prekliatí fanatici. Keby teraz neprišli, mala by na pár hodín pokoj.
Chvela sa. Od zimy, od bolesti, od krčov. Síce ešte mala hlavu čistú, už začínala cítiť prvé príznaky delíria. Odrazu na chodníku oproti zazrela niekoho známeho. Bol to Michal? Netušila, no bolo jej to jedno. Niečím na nu mával. Plná očakávaní a vidín po bezbolestnej noci sa rozbehla k nemu, hoci tam nebolo nikoho. Vyfantazírované postavy, vychádzajúce z bolestí ani nie dvadsaťročného dievčaťa, zapríčinili to, že Tina si až prineskoro všimla, ako sa oproti nej rúti nejaké auto. Už nevedela, čo je skutočnosť a čo len jej výmysel. To zistila až po pár sekundách...
* * *
Na druhý den od rána snežilo. V oknách domov a bytov svietili vianočné stromčeky. Rodiny boli spolu, na uliciach sa ozývala ich radostná vrava a smiech. Mladému dievčaťu sa splnil sen. Sen o bezbolestnej noci. A aj o všetkých dalších...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dreamagall
25. 12.decembra 2007 15:09
pekne
Napíš svoj komentár