Niekedy rozmýšľam o tom, či to má ešte všetko vôbec zmysel. Mám sto chutí zobrať žiletku a rozrezať všetko naokolo. (Alebo skalpel). Poškriabať niekomu auto, rozkopať mame jej sprostú skalku, či zabiť niekomu poriadnu do zubov. (no a čo, že je to pózerské a trápne, EMOidné, alebo podobné sračky) I do not give a damn. WAAAA. potrebujem sa vykričať, ale nie len tak doma do vankúša. Potrebujem sa vykričať tak riadne. Z plných pľúc. Tak, aby bolo každému jasné, čo si myslím. Povedať ľuďom, že ma nehorázne štve ich nekonečná arogancia, povrchnosť a neúprimnosť. Vykričať im, že mi už lezú totálne hore krkom všetky ich hlúpe intrigy. A nebaví ma už byť v strede toho všetkého, to je horšie ako Pošta pre teba. Ide mi vybuchnúť hlava a nech sa snažím ako chcem, neviem, či ešte dlho dokážem zotrvať na svojom mieste. Z každej strany tu do mňa každý deň niekto hučí. Čo všetko sa deje. Aké má problémy. Kto koho nemá rád a prečo. No čo ja s tým dopekla mám robiť?? Keď sa snažím pomôcť, tak sa len dozviem ďalšie nové veci. Ktoré mi samozrejme nijak nepomôžu. Iba čo ma zavedú do morálnej dilemy, a pri snahe zachovať si čo najväčšiu nestrannosť sa zo mňa vyparí aj posledná štipka morálnej sily.
Alebo ma vie ešte dojať, ako sa niektorí ľudia dokážu tváriť totálne friendly, ale pri najbližšej príležitosti, či dokonca upgrade – almost nonstop -sa ti otočia chrbtom len tak. Z nudy. Veď čoby. A kašlú na to, že tým zraňujú ľudí, ktorí ich ľúbia. Ale, čo tam potom. Zíde z očí, zíde z mysle. Však?? Ako ja už vážne neviem, čo sa to so všetkými stalo. Alebo sa len stalo niečo so mnou? Je to fakt záhada. Ach.. a najhoršie na tom je, že akýkoľvek môj pokus vyriešiť si aspoň vlastné problémy narazí stále na tú istú neoblomnú stenu nezáujmu. Neviem, či predstieraného, alebo ozajstného, no výsledok je bohužiaľ stále rovnaký. Čo s tým mám dopekla robiť? Ja to nemôžem len tak hodiť za hlavu. Veď to sa predsa nedá. Ale budiš, keď sa niekto rozhodne, že serie na mňa. Okej. Nech mi to povie rovno do očí. Ale neznášam pretvárku. A celú tú umelá atmosféru, keď na seba náhodou natrafíme. Hej, hej, jasné. Tak sme sa dnes objali, aby si ľudia nemysleli, že sa niečo deje. Ale to bol tvoj nápad. Neviem síce, na čo to bolo dobré, ale keď sa ty teraz cítiš ako niečo viac, asi ti to stačí. No mne bohužiaľ nie. Teraz by bolo asi naozaj najlepšie odísť preč. Ale nie len tak naoko. Proste ďaleko od seba. Rok či dva sa nevidieť. Nech sa to stratí niekam preč. Alebo čo... Ja vážne neviem, čo robiť. Ale viem, že takto nedokážem žiť.. Scheiße.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
lonelygirl  8. 4. 2011 13:19
"Alebo ma vie ešte dojať, ako sa niektorí ľudia dokážu tváriť totálne friendly, ale pri najbližšej príležitosti, či dokonca upgrade – almost nonstop -sa ti otočia chrbtom len tak. Z nudy." ja by som to niekdy nevedela tak sformulovat

ale v podstate mas uz len par mesiacov a potom si date bye bye nie?
Napíš svoj komentár