Každý rok si vyhradím čas, kedy rozmýšľam. Rozmýšľam a myšlienkami sa akosi spájam s myšlienkami mojich drahých, s ktorými sa bežne rozprávať už nemôžem. Nadväzujem akýsi tichý pokojný kontakt a som s nimi.
Každý rok prídem v noci na cintorín. Najprv sa len tak prechádzam pomedzi hroby a nasávam atmosféru, vôňu sviečok a chladu tmy. Pociťujem silu toho miesta, ktoré oddeľuje dva protichodné svety. Sviečky horia a takmer aj ten najzanedbanejší hrob má svojho anjela, svoje svetlo, svojho človeka ktorý mu zapáli sviečku, ktorý mu dá kvet na znak úcty k niečomu, čo kedysi bolo živou bytosťou.
Teraz je to už len zbytok hmoty. Ten niekto, duša, myseľ, to vyššie, to poznanie je medzi nami. Okolo nás. Pri nás. V nás.
Prechádzam sa pomedzi hroby a pociťujem príbeh každej osoby, ležiacej v ňom. Cítim ako sa tešila, trápila, ako rozprávala, smiala sa i plakala, ako žila. Ako zomrela. Ako ľudia, ktorí ju milovali, plakali, pretože si neuvedomovali, že len telo sa pominulo. Ako tá duša plakala, lebo im to nemohla dať najavo.
Sviečky horia. Svetielká blikajú rôznymi farbami, osvetľujú kvety i ľudí stojacich skoro pri každom hrobe. Počas bežného dňa inokedy by tam bolo smrteľné prázdno a hrozivé ticho. No teraz je tam slávnostný šum. Miešanina slov ľudí, duší, plameňov sviečok, zvláštneho vánku, ktorý veje iba v tento deň a smútku. Zmiešaného s radosťou. Plamienky sa hrajú, vietor ticho duní a ja priam počujem to tiché šepkanie duší, tak strašne osamotených a zároveň tak strašne prítomných v nás. Ich plač i smiech, ich údiv, pokoj, radosť, muky.
Neviem, čo sa so mnou stane, keď raz budem len duša. Ale viem, že bez stopy nezmiznem a raz budem ako ony.
Prechádzam sa pomedzi hroby. Zastanem pri oblasti malých hrobčekov s anjelikmi, srdiečkami a hračkami. Boli to deti. Nevinné deti, ktoré nemali šancu niekedy niečo pokaziť, nemali šancu niečo dosiahnuť, z niečoho sa tešiť, pre niekoho plakať.
Nestihli to, lebo zomreli. Stojím tam, sviečky stále horia a ja sa pýtam, čo je spravodlivosť? Aké malo toto skryté poslanie? Zbytočná smrť. Zbytočné slzy zúfalých rodičov, zbytočné zmetené malé dušičky.
Teraz môžu plakať, no ani netušia, prečo. Túžia po dotyku svojej mamy. Túžia sa s ňou láskať, smiať a objímať.
Mamy prichádzajú, zapaľujú sviečky. Deti sa na ne usmievajú a ony to cítia.
Pre toto všetko cítim akýsi tajomný pokoj. Pokoj, ktorý nie je z nášho sveta. Pokoj, ktorý k nám vysielajú duše, aby sme sa nebáli.
Aby sme vedeli, že ony sú stále s nami.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
greendgirl
31. 10.októbra 2010 14:55
nie si jediná ...
3
@greendgirl , som rada, že nie
@overexcitedgirl , ďakujem, teším sa že aj niekto iný má podobné pocity
@overexcitedgirl , ďakujem, teším sa že aj niekto iný má podobné pocity
Napíš svoj komentár