Plačem

Plačem. Slzy si so mnou robia, čo chcú. Kotúľajú sa jedna po druhej, akoby sa tešili zo svojej moci a nemohúcnosti svojej stvoriteľky. Tíško, tekuto sa mi vysmievajú a vychutnávajú si každý pohyb, každú tenkú čiarku mokrej línie po mojej koži. Smejú sa mi do očí. Kruto, odporne, sebecky. Akoby tušili, že nie sú riešením. Vedia, že mi nepomôžu, a práve to ich napĺňa svojou sladkou trpkosťou.

Tečú. Je ich čoraz viac. Z oka vychádza prvá, piata, tisíca. Vedia, že ich bude ešte viac. Každá z nich má len jedno poslanie. Kotúľať sa po pokožke a pripomínať mi svoju a existenciu. Pripomínať mi dôvod ich existencie. Každá ďalšia, ktorá vyjde oznámi svojej družke, že je čas. Je čas na smútok, nepochopenie, obviňovanie, samotu.... a plač.

Utieram si slzy. Chcem ich zmazať. Chcem, aby neboli. Chcem, aby nemuseli byť. Ony to vedia. Vedia, že ich nenávidím a robím všetko pre ich zánik. No je ich čoraz viac. Sú čoraz bezcitnejšie a drsné. Utieram si ich, no ony sa mi zachytávajú na vlasoch, oblečení, posteli, listoch.
Niektoré z nich rozmažú malé ružové nenápadné srdiečko nepatrne nakreslené na niečom veľmi krásnom, nežnom a osobnom. Len mojom. Definitívne zanechali svoju nezmazateľnú stopu na jednej z najdrahších vecí, ktoré v živote mám. Prefíkané slzy!

Nechutne, s odporom cítim ich chuť.

Už navždy budem vedieť, že boli.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu