Neviem, mohla by som za to viniť rodičov, že ma tak vykŕmili, ale asi to nie je fér. Nemyslím si, že to bola ich vina. Aj keď môžem o tom uvažovať. Moja rodina má jedlo rada, máme to asi v génoch. Veľké zadky, stehná, široké boky. Také Venuše, len ja ako jediná nemám až také veľké prsia.
Deti nie sú len anjelikovia so svätožiarou, deti sú niekedy hrozné zlé. Najviac si to zlíznu v detstve deti, ktoré majú niečo, čo iní nie. Ja som mala kilá. A nebola to vždy prechádzka ružovou záhradou. Mala som pocit, že nikto sa so mnou nechce kamarátiť, že ak sa ľudia smejú, tak zo mňa, že nie som dobrá a že som škaredá. To mi zostalo doteraz. Narušená predstava o vlastnom tele, narušené sebavedomie a žiadna sebaúcta.
Čo môže byť pre 14 - ročné dievča horšie ako keď jej povie chalan, ktorý sa jej páči, že je tlstá? ... Ako má na toto baba reagovať?... ,,Áno, ja viem, a čo?" Tak to ťažko, slová sú zbytočné.
Jediný krát, keď som mala pocit, že som sa fakt obránila bolo vtedy keď mi jedna holka na zastávke pred všetkými povedala, že som buchta. Možno dodnes cíti tu facku a ja ju dodnes nemám rada.
Sú dve kategórie tučných ľudí. Takí, ktorí majú v sebe niečo, nejaká charizmu alebo nadhľad a nikto im nepovie, že sú tuční, sú dokonca obľúbení. A potom druhá skupina ľudí ako som ja. tí, ktorí nevedeli odpinkať nikoho, nevedeli čo na to povedať, vzali si to k srdcu a tiahne sa to s nimi ďalej.
Stredná škola, tam sa všetko zlepší, tam je to super. Bullshit. Prechodom na strednú ešte nikto nedostal rozum hneď. Každoročné začiatočne váženie na začiatku roka a každý rok napnuté uši, koľkože mám asi kíl. Lebo anonymne to nehrozí, má to vedieť celá telocvična. Jedno z najhorších ponížení.
Okolo mňa sa chlapci nikdy nekrútili, vždy som bola len nejaký prívesok krajšej spolužiačky. Je to na nič, keď všade kde prídete ste len tá druhá, ku ktorej sa treba správať milo ak chce tú prvú. Ale pocit, že nie som vítaná, ten tam bol vždy.
Asi na strednej som začala s prvými pokusmi o chudnutie. Raz si hore, raz si dole. Dnes mám 22 rokov a už ma to nebaví, nemám už silu a nič ma nemotivuje. Chcem byť iná, v inom tele, ale už sa akosi neviem prinútiť. Toľké roky pokusov a snaženia, to dá zabrať.
Nie som tučná, mám len niekoľko kíl navyše. Avšak aj tak sa cítim otrasne. Od môjho najväčšieho životného poklesu som schudla asi 15 kíl. A že ma to stálo veľa síl, to nemusím hovoriť. Stále je vo mne to malé dievča, ktoré si myslí, že je najškaredšie na svete. A tento zvrátený svet to len podporuje. Všade to vidím.
Iste sa veľa z Vás spýta, prečo s tým niečo nerobím?...Prečo ak tak veľmi chcem schudnúť, tak prečo sa neprekonám a nezamakám? ... Zbytočne vysvetľovať, musím v sebe nájsť tú silu a chuť, a to nie je niekedy práve najľahšie. Môžme sa o tom porozprávať v inom blogu, je toho tak veľa, čo by som ešte vedela povedať.
Dnes to zakončím už len hádam tým, že vždy keď mi je najhoršie, tak si spomeniem na slová môjho dedka, keď mi raz z nemocnice volal, aby mi poprial všetko najlepšie k meninám a povedal mi:
,,Všetko najlepšie a prajem ti, aby si bola stále tým pekným dievčatkom akým si. "
A to dievčatko v sebe musím nájsť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
@majusssska ... viem, že sa to dá, iste sa musí, len to naštartovanie sa je najťažší krok...ten povestná prvý
a som rada, že sa ti to poradilo
a som rada, že sa ti to poradilo
3
5
mojko...vzhlad nie je vsetko, pre mna si najdokonalejsia osobka, aku som mohol stretnut...
Napíš svoj komentár
akurát, že mne sa to dievčatko už zase podarilo nájsť takmer rok dozadu a už ju nemienim stratiť (čo ti má dať nádej, že je to niečo dosiahnuteľné )
po 5 rokoch doslova sebatrýznenia som konečne našla rovnováhu, sebavedomie a ľudia mi hovoria, že som také slniečko a je mi dvestokrát lepšie než hocikedy predtým! takže ... dá sa to, len treba naozaj chcieť.