Rok 2007 končí 2008 sa začína alebo z trinástich na štrnástku a celý zmätok z prežitého roku

Možno je práve teraz tá správna doba pripomenúť si všetko to, čo sa za prežité mesiace zmenilo. Neraz som sa už o tom všetkom rozprávala s Jarkou, so Zuzkou a i keď sme si to v posledné zvláštne mesiace pripomínali nespočetne veľakrát, vždy bolo o čom hovoriť. Vždy sa naskytlo niečo, na čo sme mohli zaspomínať. Človek by nebol veril, koľko vecí sa stihne zmeniť ak máte po svojom boku dobrých priateľov. Ak nie ste celé dni utiahnuté za počítačom a trávite tam väčšinu svojho času.


Skôr než začnem tento blog písať ďalej chcem upozorniť všetkých mojich známych, ktorých mám rada, že je to všetko o mojich vnútorných pocitoch. Nikoho nechcem zraniť tým, že tu napíšem niečo, čo som cítila, ale nepriznala som sa k tomu. Je to čisto úprimný blog a píšem ho preto teraz, pretože si nechcem nechať ujsť príležitosť, keď si to všetko ešte pamätám...


Kedysi, koncom leta, sme sa spoznali s Jarkou. Cez internet, pravdaže, doteraz si pamätám, ako som si s Jarkou prvýkrát písala o stretku v Košiciach. Vtedy som tam išla s mojou sestrou a dievča, ktoré mi bolo ešte úplne neznáme, sme spoznali vďaka lízatku v ústach. Ani si nepamätám, čo som si o nej myslela. To stretko sme sa veľmi nerozprávali, ale bol to začiatok priateľstva. Veľkého priateľstva...alebo žeby aj snáď priateľstva na celý život? Dúfam...


S letom sa celkovo spustila lavína stretiek z Finálie a ani Popradčania sa nenechali zahanbiť tým, že by nejaké to stretko nepripravili. Vlastne všetky, čo sme chodili na Finku, sme sa poznali osobne možno okrem Jarky. Spravilo sa stretko v Poprade, kde došla aj Shelley so Savannah, a dobre si pamätám, že vtedy sa Zuzka iba vracala z dovolenky v Turecku. Čakali sme na ňu. Usídlili sme sa u Dominiky na schodoch a keď sa mi Zuzka ozvala, išla som jej naproti. Pamätám si, ako sa nám dolu schodmi skotúľala čerešňová čokoláda z bonboniéry. Spomínam, ako chcela Jarka od Domči náhrdelník. Ako mi raz napísala, že sa hrozne nudí a je práve na cyklomaratóne so skautmi. Ako mi vravela o skautingu a ja som vtedy bola prvá, ktorú to zaujalo.

Chodili sme spolu von...tri mladé baby chodiace do baru, to bola vtedy naša priorita. Ja som tancovala hip-hop, naša trojica počúvala všetko, čo bolo práve hitom. O takom Pink Floyd-e som veľmi nepočula a radšej som si miesto toho vypočula Britney Spears. Okrem toho sme sa zoznamovali tým, že sme o sebe často hovorili...otvorene a bez problémov sa priznali k tomu, čo nás trápi, akoby sme sa boli poznali celý život. V tom čase bola Zuzka ešte celá popletená z Okana, mne sa krútila hlava pri spomienke na chalana menom Domino, ktorého som spoznala na tábore. Ouch : )

Prišla moja prvá družinovka. Ach, ako som sa len hanbila! Musíte brať v úvahu, že som mala trinásť a doposiaľ som trávila čas v spoločnosti kamarátok zo školy. Nevedela som, na čo dobré v sebe mám ľudí upozorniť a ako s nimi rozprávať. Bola som plachá, veď aj Valika si to možno spomína: ) Na prvej družinovke som totižto bola ešte pri veveričkách aj s Jarkou a spomínanú Valiku som na prednedávnej akcii tohto roku tak vyobímala a tak som sa s ňou pousmievala, že tá hanblivosť, ktorá bola vo mne niekedy dávnejšie sa rokom spoznávania ľudí úplne stratila...

V škole sme si zase začali rozumieť so Simonkou a Romankou. Nerozumela som si vtedy s nimi až tak dobre, ale na to, že sme sa kedysi neznášali a robili si napriek, to bol veľmi pozitívny krok. Ale viete, oni zobrazovali rozdielnosť seba a našich spolužiačok. Boli iné, boli voľnejšie...toho som sa priam bála.

Na skaute sa za ten čas diali veci! Začala chodiť aj Zuzka a Sisa, ale tie už prišli do družinovky ku lienkam, kde predelili aj Jarku a mňa. Pred nami mali družinovku malí chalani, ktorú viedli skauti z oddielu Zubatých a vtedy som sa prvýkrát stretla s Kubom a Tomášom. Nepoviem, že zoznámila, pretože sme si možno nanajvýš tak kývli na pozdrav. Ale priznám, že prvé čo som povedala Sise a Zuzke po odchode z družinovky bolo:,, Ten Kubo je celkom zlatý“ Dôležitejšie však v tom čase pre mňa bol fakt, že prichádza prvá akcia...volleyball.

24-hodinovka vo volleyballe: Ešte stále som to bola ja- hanblivé dievča, ale zo všetkých síl som sa snažila správať prirodzene. Keď sme sa na stanici stretli s Polkym, starším chalanom, rehlila som sa ako blázniva a správala som sa k nemu priateľsky. Vo vlaku mi niečo padlo do oka a len vtedy začal skutočný výbuch smiechu- bolo mi to celé také vtipné, že sa ani neznámy neubránil úsmevom. Akonáhle sme došli do Spišskej stretli sme sa s ďalšou skupinou skautov a keďže som ešte nemala kúpený batoh, nosila som so sebou dosť veľkú tašku cez plece: ) S ktorou mi pomohol Škreko, za čo mu ešte aj teraz vďačím...inak by som bola stále vtisnutá do chodníku od tej jej ťarchy. Jarka tam často pripomínala, že je to naša prvá akcia, a to nás akosi ospravedlňovalo za naše balenie... ale bolo super! Musela som síce odísť skôr a tak som šla so Zvončom a ešte niektorými mladším skautmi, no i tak som si pochvaľovala. Veď sme vyhrali druhé miesto!...a navyše...udialo sa niečo, čo tu síce nenapíšem, no Zuzka vie, prečo som bola taká popletená ešte niekoľko mesiacov potom.

Takmer hneď na to prišlo druhé pozvanie na Eiger. Vlastne mohla ísť iba jedna z nás, takže buď Zuzka alebo ja. Dlho sme sa o tom dohadovali. Ja som sa tvárila, akoby mi to bolo ukradnuté a nakoniec som aj flek uvoľnila Zuzke, preto šla ona. Odvtedy som sa akciám začala vyhýbať. Skauting ma aj napriek skvelej prvej akcii nejako veľmi nechytil za srdce. O to menej, že keď sa vrátili z Eigru nerozprávalo sa o ničom inom ani na našich družinovkách...a tak som bola vynechaná z rozhovorov! Začala som sa akosi utápať sama v sebe. Mala som pocit, že Zuza na mňa z vysoka kašle a stále sa vláčila s tou Jarou, ako sa mi často preháňalo hlavou. Hnevalo ma to, zdalo sa mi to od nej nespravodlivé a aj po škole na mňa kašľala...radšej išla niekde s Romčou a Simou. Toľká nespravodlivosť ma dostala opäť na net, kde ma aspoň brali za niekoho.

Toľko akcií som vynechala, pretože som nechcela chodiť sama! Sisa so skautom prestala a tak bolo jasné, že ak sa bude Zuzka držať Jarky, ja zostanem nazvyš. Jarka bola navyše zaľúbená do Škreka a stretka z Finálie pokračovali. Boli to jedni z mojich najlepších priateľov tej doby....

Rok 2006 skončil a nastúpil rok 2007. Čo všetko sa dialo si napamätám. Jednoducho stretká pokračovali a ja som si povedala dosť! Začnem chodiť na akcie. A tak sme sa vybrali na turnaj sv. Juraja. Mala som pocit, že moje zlé predstavy sa naplnili, no i tak som súťažila a nakoniec...kto by to bol povedal? Je na skaute nová, nikdy v živote by nepomyslela na výhru, a predsa...! Podarilo sa mi vyhrať a stať sa dvornou dámou. A to bol veľký zvrat! Pri táboráku sa ku mne postavili starší skauti Kat, Výkričník, Esso, Skipy a ostatní... a ja som sa strašne zabávala. Pripadalo mi to skvele, že som sa konečne s niekým poriadne zoznámila a pri stávkach, ktorými sme sa začali zabávať som dokonca prišla o prameň vlasov! Ale prameň som aj získala, však Výkričník?: )

Začala som cítiť uvoľnenie. Spolužiačka Dominika podľahla naším prianiam a dala sa na skauting, síce sme ju nemuseli dlho presviedčať. Skautský tábor bol za dverami! Finália sa zrušila! Toľko zmien na jedného človeka! Von som sa zoznámila s istou skupinou chalanov a zatiaľ čo Zuzka a Jarka boli s punkáčmi, ja som niekedy v spoločnosti Sisi, inokedy sama vysedávala pri nových kamarátoch, s ktorými mi vtedy bolo fajn.

Deň pred táborom som bola so Sisou. Priznala som sa jej, že by som asi najradšej nešla a že sa mi zdá to byť veľa, tie dva týždne. Ale akonáhle sme už sedeli v autobuse na ceste tam, rýchlo sa to vo mne zmenilo. Zažila som najlepší tábor v živote doposiaľ a skauting ma chytil za srdce ako sa len dalo. A priznám, že som i začala očkom pokukovať po Kubovi, ktorého som poznala skutočne máličko. Na tábore sa to však zmenilo. So všetkými som si tam vytvorila iný vzťah a na podsade s Domčou sme sa teda poriadne vyrehlili. Ja som sa smiala z nej, pretože jednu noc, keď som sa vrátila mokrá ako vodník z prepadu, dýchala tak nahlas, že som sa bála, či sa náhodou nedusí. Ona sa smiala, pretože spadla stena podsady presne na tej strane, kde som spávala ja a to len z toho dôvodu, že som sa v noci prevaľovala ako psychopat a metala zo strany na stranu : ) Dominiku som si nadovšetko obľúbila(pretože škola nás trochu oddelila a my sme neboli také kamarátky, aké sme bývali...a ani teraz nie sme...sme lepšie, aspoň z môjho uhla pohľadu), Jarku som úplne prestala brať ako človeka, ktorý by mi chcel prebrať kamarátky a zaradila som ju do zoznamu tých, na ktorých mi veľmi záleží. Všetci skauti z tábora sa mi stali priateľmi. Aj keď som musela odísť skôr a z toho mi bolo dosť blbo…

Odišla som skôr, pretože som šla na trojtýždňový výlet na Maltu s mojou sestrou. Bolo to...zaujímavé. Na každej učebnici som mala pokreslený kalendár, kde som si vyškrtávala dní do konca, stále som so sestrou básnila o odchode domov a myslela som si, že mi nič z Malty nebude chýbať. A predsa, keď som sa vo dverách posledného dňa lúčila s paňou, u ktorej sme boli ubytované, nahrnuli sa mi slzy do očí. Mala som pocit, že prichádzam o niekoho, kto mi spravil pobyt na Malte príjemnejší...o niekoho, koho pravdepodobne už nikdy neuvidím. Na druhej strane však moje myšlienky museli počkať do lietadla. Cestou tam totižto do auta, ktorým nás viezli na letisko nastúpili dvaja ľudia: chalan a baba. Bol to neuveriteľný šok započuť od nich slovenčinu. Prv som si myslela, že hovoria rusky, pretože v takom prostredí plnom rozličných jazykov mi pripadala ruština, poľština a čeština ako rodný jazyk. Ale vraveli slovensky. Preto som sa so sestrou potešila a schválne sme sa začali o niečom rozprávať. Dievča nás pobúchalo po pleci:
,,Do you speak Slovak?“ spýtala sa nás.
,,My sme zo Slovenska“ odpovedali sme jej vtedy so smiechom a cesta domov sa tak stala ešte príjemnejšia. Len škoda, že sme si každý išli svojou cestou....

A aj doma sa všetko zmenilo! S Dominikou som trávila viac času a zdôverovala som sa jej o všetkom, bola som často so Zuzkou a Jarkou na koncertoch, chodili sme do Spišskej, Sisa znovu začala so skautom, Romanka a Simonka sa stali mojou triednou oporou aby som to prežilo...ale aj tak bolo najväčšou zmenou to, že som začala Kuba ľúbiť, ako nikoho...a nikdy. Vlastne ľúbim ho aj teraz, keď to tu píšem, i keď nechcem nič zakríknuť: ) Ale musíte ma ospravedlniť. Dievčaťu, ktoré doteraz len snívalo o tom, aké to je mať niekoho skutočne rád, je potom viac než len šťastné, ak sa jej také niečo prihodí.

Tak tu teraz sedím. Sú prázdniny, ja sa teším všetkým svojim priateľov, ktorých nadovšetko zbožňujem, búrim sa pre svoj vek, niekedy si zbežna plánujem nejaké to stretko z Finky, výlet do Spišskej, štve ma škola a neteším sa na skúšky. Ale žijem...a to je hlavné: )

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu