"Popičovka !" povedal keď sa na mňa pozrel a zapálil si cigaretu.Ostatní sa na neho vrhli ako kobilky a hneď si zapálili všetci.
"Poď z druhej strany.Stojíš oproti vetru.Ide na teba dym."poznamenal Mišo a prestúpil od mojej ľavej ruky k pravej.
"Mne to nevadí.Zvyk ... " vážne mi to nevadilo.Skoro každú chvíľu mal pri mne niekto zapálené.Dalo by sa povedať, že ja fajčím najviac zo všetkých , pritom nefajčím vôbec.
"Hmmm .. stavíš sa ?"fúkol na mňa priamo dym a keď videl moju , žiadnu , reakciu sklamane sa na mňa pozrel a usmial sa.Samozrejme som mu to opätovala.
V tom konečne prišla toľko očakávaná sedemnástka.Všetci si pekne krásne posadali a ja som ostala stáť.Keď to zbadali , tak všetci do jedného sa postavili z miesta aby mi ho uvolnili.
"Okamžite si sadnite"poznamenala som , pretože ja neviem čím to je ale v autobuse sedím dosť nerada.
"Ježííš .. veď si sadni.Či máš len stáci lístok ?Si moha povedať , by sme ti požičali na sedací." výsmešne povedal Aďko a keď videl , že si nemienim sadnúť , tak sa posadil on.
"No vidíš.To je škoda.Ste mi fakt mohli povedať , že by ste mi dali .. si to odstojím teraz ..do riti ! " viac sarkastického tónu sa vo mne nájsť asi nemohlo.
"Daaj mi mobil."zťažka povedal Mišo.Zjavne mu ten autobus na jeho "triezvy" stav nepomohol.Doslova som mu hodila mobil a bola som dosť prekvapená , že ho chytil.Vytiahol svoj a prezvonil si.Hneď na to mu ho vytrhol Aďko, spravil presne to isté a podal mi ho naspäť.Nebola som prekvapená , keď mi mobil začal vybrovať v ruke.-Aďuliatko-keď som si to prečítala nedalo sa neusmiať sa.
"Pche.Mi nedvíha predstav si."posťažoval sa Mišovi ktorý zjavne prestal na chvíľu vnímať.V tom sa pustil menší rozhovor o mojom nedvíhaní , keďže som stála asi pol metra od nich.
"Ani mne nedvíha.Chápeš to ? A ja jej tak volám usilovne."
"Si asi myslí , že je čaja , že sa s nami môže rozprávať keď tu stojí len tak .. bez mobilu.. Bože ! "
"No .. presne .. veď ja na ňu pomali nedovidím.Idem jej zavolať nech príde bližšie čakaj .. "po asi tridsiatom zvonení som stratila nervy a dvihla som.
"Kde siii ?"ozvalo sa v telefóne a hneď aj z vedľajšieho sedadla.
"Preč."odpovedala som unudene.
"No ale počúvaj tu .. nastúp hneď tu na zastávke ... bo ja ťa tu nevidím , ťa musím vidieť , lebo musím a aj vidieť."netuším ao sformuloval tú vetu , ale znelo to dosť vtipne.
"No čakaj .. musím nastúpiť.Dúfam , že stíham."začala som sa baviť aj ja, aj napriek tomu , že usmiať sa úprimne , som sa stále nevedela.
"Dobre dobré, sa snaž ..Čáu"zložil Mišo mobil a pozrel sa smerom k Aďkovi.
"A mne zdvihla !! " zakričal skoro na celý autobus a uškeril sa.
"Šak počkaj , ti to vrátim" potmehúcky sa na mňa usmial a vystúpili sme z autobusu.
Ako sme tak všetci vystúpili Tomi vytiahol mobil.
"Môžem si to pustiť nahlas ? Nemám skúchatka." každý mu to zborovo odsúhlasil.
Keď som počula začiatok ,okamžite som vedela , čo to je.Bolo to nemožné.Nechcela som veriť vlastným ušiam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár