aby sa na slnku opiekli aj z druhej strany
potláčam dávivé reflexy, hnus včerajšej noci
kreslím na papier kruhy, ostrúhal som staré farbičky
mám dúhové ruky, krátke dni a opojné sny
venčiť sa ako psi, pýtam si pýtam si
veľmi veľa pozornosti, posedím, pritúlim sa na gauči
prepáč prepáč prepáč mi, všetky tie pokazené rhytmi
keď som sa proste netrafil do správnej doby
moje akustické prejavi, dávaju vedieť že som spokojný
trošku zmetený, vrtíme chvostmi, deň je nádherný
môžem mať dnes opäť chvíľku tvojej pozornosti ?
trošku z tvojej prítomnosti, omrvinky po ktorých život chutí
nakloniť sa cez okraj dúhy, a púštať bublinky
kradnúť z kuchyne kvapky jari, keď ostane len na dne zo zábavy
som nešikovný, no neprestávam sa vyklánať z okien
poskakovať, zrážať ľudí z kolien rovno na zem
perina okolo krku, pes čo pradie
škrabkať, hladkať, no za chrbtom kradnem vaše tiene
nevďačné želania o nehe, príbehy, poznáme ich, vieme
tackať sa triezvosťou, zo zábavy bez potlesku
válať sa umením radosťou
krotká vzbura, neporiadok v izbe, v živote, v samom sebe
nežný útok, čuchom, hltám básne ktoré párajú mi žalúdok
trocha vína, trocha noci, a chováme sa ako cvoci
nadrbaný ako havino, skokom z móla pridávam hlasitosť
a špliecham ako malý boh, ide mi to, nemám dosť
stále to preháňam s rýchlosťou v uličkách
aj keď mi zobrali môj červený angličák, ja som neplakal
asi som už velký, zdokonalujem svoje argumenty
a plač, nechávam si pre seba, dospelý, medzi štyri steny
občas sme asi šialený, necháme sa životom tlačiť k zemi
ostávame hore do rána, s nezdravou volbou hudby
cítime aký sme krehký, aj ked čím dalej tým tvrdšie máme ksichty
cítime ako nás trhajú tóny, zmeny hlasitosti a obľúbené slohy
spomienky nám rozbíjajú hlavy, a sloboda z nás sála
ako myšlienky pri sprchovaní, dávajú nádej a vidinu zmeny
pátrame vo svojom vnútri, a kladieme si otázky na ktoré inokedy nemáme nervy
a zrazu je nám jasné že nie sme stratený
stratené odhodlanie nás prebúdza do ďalšieho dňa
a my sme odpočinutý, znovu narodený, odhodlaný, na pár dní
stojí nám to za to byť ľuďmi, platíme za schopnosť cítiť
nevážiť si vlastný život je nám rovnako vlastné ako vraždiť
umierame deň po dni, niekedy mesiace hybernujeme
niekedy vzplanieme a sme na seba neskutočne pyšný
a žijeme akoby sme boli stále nevinný
na doraz, s ústami roztiahnutými, v očiach diamanty
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
phantasia
21. 4.apríla 2012 07:21
*****
Napíš svoj komentár