K tomu to ešte aj bol dar od jeho sľúbenice. Bol to už mesiac čo mal Marianu pred očami. Každý deň, každú noc, večer a aj ráno. Jej čierne vlasy, bledú pokožku a modré oči. Ako sa bezvládne hompáľajú na vetve stromu v jej záhrade. Mala na sebe tie biele šaty čo jej daroval pri návrate z vojny a biely korzet po babke. Presne to čo mala na sebe dňa keď sa prvý krát milovali. Pod jej nohami ležala na zemi stolička. Ako k nej pribehol a v márnom pokuse o záchranu ju inštinktívne zdrapil... Sa jej vyhodila sánka, zaklonila hlava a jej mŕtvola sa mu zosunula k nohám... Nechávajúc len človeka a slučku v úplnom šoku.
Dnes bol znova nov, znova ani mráčka a iba hviezdy svietili nad dosahom ľudí. Andrej vytiahol zo zásuvky revolver francúzskej výroby. Zhasol lampáš a priložil si ho ku kolenu. Túžil cítiť bolesť. Mariana nenechala za sebou žiadny odkaz. Jej posledný dopis bol iba o tom, že kedy ju má prísť navštíviť... Od kňaza sa pred tým ako ju odmietol pochovať dozvedel, že trpela zvláštnymi depresiami od kedy jej museli domov volať lekára. Lekár Andrejovi potom povedal všetko o potrate. Ten sa udial deň po tom ako odoslala list.
Andrejova ruka sa ani nepohla. Studená hlaveň čiernej pištole sa mu opierala o koleno. Chvíľu uvažoval o tom ako by to mal spraviť. Chladne a bez toho aby vôbec uvažoval ako sa danému aktu vyhnúť. Položil zbraň ešte na chvíľu na stôl.
Stiahol si obrúčku a nasadil ju na hlaveň revolveru. Poeticko-melodramatické a predsa bez slova. Ak ju má ešte niekedy stretnúť, mal by ísť do pekla. Trpieť sa neoplatí aj keď teraz po inom netúžil... Ešte by to zhodili na poruchu zbrane. Je iba jediný spôsob ako na to.
Priložil si hlaveň na koreň nosa a potichu povedal sám pre seba: „Pane Bože, stoj pri mne.“ Dorovnal mieridlá podľa svojho nosa. Potiahol spúšť. Vymaľoval so svojím mozgom steny a
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(týmto by som rád pripomenul technickému tímu birdz nech si uvedomí, že pri blogoch je veľmi dôležitou funkciou tlačítko EDITOVAŤ a VYMAZAŤ)