Popri otvorenom raji prechádzame ľahostajne. Zarmútime sa až vtedy, keď je ten raj zatvorený.

Áno. Prečo si všetko začneme vážiť, až keď to stratíme?

Už je to také klišé, ale jej to tak.

Každý z nás sa narodil s potenciálom byť šťastný.

Ale prečo, keď to šťastie máme vedľa seba, tak ho nevnímame? Hľadáme ho niekde inde, pritom poklad máme doma.

Nemyslím konkrétne teraz len vzťahy medzi mužom a ženou, ale aj kamarátske vzťahy alebo tie rodinné.

Ved každý jeden človek v našom okolí nám dáva zo seba toľko koľko sa dá, ale my to nevidíme. Nevidíme ako koľkí pre nás obetujú svoj čas. Chceme viac. Ale čím viac myslíme len na seba tým sa to zhoršuje.

Človek robí vážne všetko pre to, by urobil iného človeka šťastnejším. Ale keď vidí, že sa mu nič z toho nevracia, tak dá spiatočku. A my si až potom začneme vážiť to, čo sme mali. Poznám z vlastnej skúsenosti.

Preto si vážte každého, kto vás má rád, bez rozdielu! Lebo inak môže byť už neskoro.

Ja som druhú šancu dostala.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu