A som vonku asi po päť minútovom šlapaní po schodoch, keďže som na výťah nemala náladu. Pred naším barákom bolo malé ihrisko s hojdačkami. Sadla som si na jednu a hojdala sa. V tom sa ozvalo „Ahoj“ začala som sa otáčať no nikoho okrem mňa a vtedy ešte neznámeho dievčaťa som nevidela. Opatrne som odpovedala. „Ty si zo šiesteho, však? Ja bývam na štvrtom a počula som, že sa tu niekto prisťahoval.“, spýtala sa ma neznáma. „Áno, som zo šiesteho, inak volám sa Laura.“ „Ja som Aneta ale všetci ma volajú Anet. Viem aké je to, keď sa prisťahuješ do neznámeho mesta. Zažila som to aj ja pred 10 rokmi.“ Začala ma utešovať akoby presne vedela ako sa cítim. Tak sme sa zakecali, že som si ani neuvedomila koľko je hodín. Pri pohľade na hodinky mi došlo že sme prekecali dve hodiny. Dohodli sme sa teda ona mi to skôr navrhla, že pôjdem zajtra s jej partou von. Na byt som došla výťahom keďže som mala už mala dobrú náladu. „Kde si toľko bola?“ „Zoznámila som sa s jednou babou a zakecali sme sa.“, odpovedala som mame, ktorá div, že ma vo dverách neprizabila s metlou. Keďže mama vedela aké bolo pre mňa toto sťahovanie ťažké už sa viac nepýtala iba dodala: „Som rada, že si si už našla kamarátku.“ Pri obede som im všetko vyrozprávala, dokonca i Rišo počúval bez akých koľvek blbých poznámok.Po obede som si išla vybaliť veci aby bola moja izba konečne obývateľná. Skončila som až o ôsmej. Už som sa len najedla a šla spať. Predo mnou bola už druhá noc v Blave. Povedala som si, že totu nebude až také zlé ako sa zdalo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kikikiki15
14. 7.júla 2008 11:54
je to dobry pribeh....fakt...D....páči sa mi hlavne to že je to ako skutočné , nie ako vymyslené...D
Napíš svoj komentár