Dovidenia.

Dnes bola tvoja rozlúčka, pohreb nebude. Neviem sa s tým stotožniť. Stále čakám, kedy mi zase napíšeš, že kedy zájdeme na víno. Všetci tvrdia, že vedeli, že sa to stane a že ako videli postupne, že sa s nimi malými detailmi lúčiš a že si ich na to pripravoval. Mňa si na to nepripravil. Prečo? Asi mi ani neodpovedaj. Je to už jedno. Ja sa vôbec nehnevám. Vlastne ti rozumiem. Počas obradu som plakala tak veľmi, až mi bolo chvíľami na odpadnutie. Ale v závere som sa smiala. Za každým som si povedala, že keby si niektoré tvrdenia počul, niektoré vety z kázne, tak by si sa na tom smial. Akoby sme si potom z toho spoločne urobili srandu, ako sme zvykli. Doslova som ťa počula, ako sa smeješ a vravíš si "No tak ale toto!" Dni sú čudné. Bez chuti. Ľudia boli uplakaní, no zároveň tam bolo počuť aj smiech. A to presne si chcel. Pre teba totiž nebol strach smrť, ale tento absurdný život. A ja vlastne ani neviem, prečo to tu píšem. Asi preto, lebo to už nemôžem písať tebe. Ale komu budem teraz všetko rozprávať? Veď oni ma nechápu. Nerozumejú našej reči, humoru, názorom. Vraj si sa v ten večer dobre zabavil. Všetkým tvrdím, že toto nebol plán. Ale čím ďalej, tým viac mám pocit, že možno aj bol, iba ja si to nechcem pripustiť. Že nechránim teba, ale vlastne seba, že som sa nechala takto obalamutiť. A možno nenechala, možno toto bol tvoj plán, ako ma nevystrašiť. Asi už rozumiem. Rozumieš? A počúvaš ma vôbec? Ale ktovie. Skladbou Table for two si bol ohurený. Tak prečo tu teraz sedím sama s dvoma pohármi? Už to tak bude vždy. 23 rokov bola moja melanchólia neopodstatnená. Vychádzala z mojej duše, iba tak sama. Teraz už mám dôvod. No vôbec som ho nepotrebovala. Mohol si mi radšej povedať ďalší vtip. Teraz sme už obmedzený iba na jedno miesto, na tvoje miesto odpočinku. To si nám teda oklieštil výber. Chcem to zakončiť vtipne, ako s tebou. No asi to znie viac zúfalo, než vtipne. A v najlepšom treba prestať. Aha, tak v tom je ten pes zakopaný...... 

 Úvaha

3 0 3 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu