Vlastne som ho ani nikdy nehľadal.

Prechádzal som si veľmi ťažkým obdobím. Obdobím hnevu, kriku, apatie, samoty. Rozvod pre mňa vždy predstavoval veľký strach. Niečo, čo už nevrátim späť. Vraj potrebuje čas. Čas? Ak potrebuje čas, mohla si kúpiť hodinky, nie nový byt. Kúpil by som jej ich aj ja sám, keby som prednedávnom nesekol s prácou. Hádok a vyhrážok som mal dosť už s Majou, nepotreboval som ich ešte aj zo strany burana Sládeka. Bol to parazit žijúci z bezmocnosti zamestnancov. Dával vám pocítiť všetky nové poťahy a novinky v jeho aute, ktoré vaša mhd-čka nemala. Mal som chuť zahrabať sa do zeme a stráviť tam zvyšok života. Prečo ma opustila? Bolo to mnou? Ňou? Nami? Počul som, že sa už s niekým stretáva. Dúfam, že Tobiasa necháva zase na krku svojej pobožnej matke, ako to robila vždy, keď si potrebovala dokázať, že má stále dvadsaťpäť. Čo už desať rokov nebola pravda.

Budím sa a potrebujem kávu. Najlepšie s tromi lyžičkami. Odsuniem kocúra, spiaceho vedľa mňa, a prosím nadpozemské sily, aby mi dali silu postaviť sa z postele. Pravdepodobne som na čakacej listine, pretože ešte stále ležím. Dneska sa utopím v čistej whisky. Nenapadá mi nič iné. Po prvý raz sa budím s tým, že zajtra už tu nechcem byť. Keďže som stihol prespať raňajky s obedom a budím sa na olovrant, dám si len rýchlu sprchu a svoj cieľ namierim na Lindu. Linda je moja obľúbená krčma. (Pre slušnejších, hostinec.) Obliekam si bundu a tresknem dverami. Pred vchodom je znova milión exkrementov, ktoré skokom míňam, pritom zazerám po susede, ktorá si veselo venčí tú továreň na prekážky. Zmocní sa ma beznádej, že aj ja raz ostanem starý a sám, bez záujmu dvíhať tieto kôpky po svojom domácom miláčikovi. Pre istotu pridám do kroku, aby som tieto fantázie mohol rýchlo spláchnuť. Už pri dverách kričím na čašníka svoju objednávku a skrývam sa do posledného boxu v kúte.

Po nejakom čase, keď už vraciam asi ôsmy prázdny pohárik, padám na svoje osobné dno. Pristihnem sa, ako sa mi čosi mokré kotúľa po tvári a zmocní sa ma strach. Strach z toho, kým vlastne som, a že už iný nikdy nebudem. Vzdávač. V hneve a plači vytiahnem bankovku a šmarím ju čašníkovi na pult. Vypochodujem z Lindy a vytáčam číslo. Akonáhle započujem Majin hlas, začne mnou lomcovať agresia. Vypľúvam jej cez telefón každú vetu ako samopal. Ona mi to opláca jednoduchými vetami s uštipačným tónom, ktorý som z duše nenávidel. V zúfalstve vypínam hovor a v slzách si skracujem cestu domov cez park. Bežím po schodoch a znova tresknem dverami.

Dívam na do zrkadla na chodbe a znechutene sa mračím. Obleje ma studený pot. ,,Nie, s tým si už prestal!“ presviedčam sám seba. Zmeravel som. Môj pocit, ktorý sprevádzal moje prebudenie, sa ma teraz zmocnil už celého. Zvrtol som sa, a otvoril som skrinku nad umývadlom v kúpeľni. Díval som sa na krabičku s liekmi a ona sa dívala na mňa. Som smrteľným kľudom v tele som ju zobral a zhasol som svetlo. Zobliekol som sa a sadol si do kresla k oknu.

Myslel som na syna. Ako veľmi som s ním chcel zdieľať každý deň v čase jeho dospievania. Učiť ho chlapským veciam, dávať mu rady, tráviť s ním čas. Maja mi to vzala. Vzala mi Tobiasa a bránu zamkla na kľúč. Moje myšlienky preruší praskanie vrchnáka od whisky. Vytláčam si tabletky do dlane jednu po druhej. Opriem si hlavu o kreslo a periférnym pohľadom si všimnem blikajúce svetielko na odkazovke. Chvíľu sa snažím ignorovať, no po chvíli ho stlačím. Z odkazovača sa ozvala klavírna melódia...

***

Nikdy som sa nedozvedel, kto to bol. Vlastne som ho ani nikdy nehľadal. Nazval som ho priateľom. Zmocnil sa ma pocit, že niekto ma má rád. Niekto, kto ušetril moju matku sĺz. Niekto, kto vrátil synovi otca. Priateľ. Priateľ, ktorý mi podal ruku v ten pravý čas.

 Úvaha

5 1 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu