Úsmevy, slzy, chvenie sa a motýle v bruchu.
Príliš sladké na to, aby to trvalo dlhšie...
Aké detinské. Urážať sa pre malichernosti. Dupnúť si nohou, založiť ruky na prsiach, s pokriveným úsmevom, žmurkám a "skús si ma udobriť" . Koľká drzosť, povedať na moju osobu ďalšiu blbú poznámku. Tak zas len otočiť sa chrbtom, kráčať rýchlo preč, vypučiť ric a rozhadzovať pri tom ručičkami.
A nie, ani dnes nebudem hovoriť... Lebo nechcem.
Ťažké na chápanie? Si privysoko nadomnou na to, aby som s tebou vedela otvorene rozprávať.
Nebola som taká, akou si ma chcel. Hádky pre zbytočnosti. Vyhovárať sa na "inú krvnú skupinu" bolo zbytočné.
A ja by som ťa najradšej roztrhala v zuboch. Nepochybne, cítil si to rovnako.
A prečo stále len, hrýzť si do jazyka, keď som ti chcela povedať "hnnjhmjh Ťa" . . .
.
Prečo som nemohla byť sama sebou.
Prečo mi podvedomie vydávalo signály , "teraz sa hanbi, teraz sa prikry, urči si hranice. A hlavne nezabudni na manuál"
. . . Lebo som sa rýchlo upla na neznámu osobu. Preto, že nakoniec sme nemali až toľko času, ako som si myslela. . .
Buď šťastnejší ako ja
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
... aj horký pocit sladkého utrpenia.