...cítila ako do jej očí vniká špirála, ktorú si ešte nestihla odmaľovať....

Jej pohľad spočinul na obrazovke monitora...srdce sa akoby na malý okamih zastavilo a zároveň zrýchlilo obrátky. Nemohla sa ďalej na to pozerať...


Všetky jej sny a vízie do budúcnosti sa ako švihom čarovného prútika v okamihu sekundy zmenili z krásnej rozprávky na...na realitu...všetky tie farebné bublinky popraskali, farebná dúha sa rozplynula a nastala tma ...


Na krátku saténovú košieľku hodila mikinu, natiahla tepláky a plná pálčivých pocitov vybehla z domu. .niečo okolo polnoci... nevedela kam pôjde ...ale vedela, že potrebuje do pľúc nabrať čerstvý vzduch ...


Vybrala sa smerom k lesu.. kráčala pomaly a každý jeden krok akoby znamenal krok ku slobode .. kvapky sĺz sa postupne menili na malé pramienky, ktoré stále silneli ako počas najväčších záplav...teraz to už neboli pramienky ale rieky, ktoré zo sebou odplavovali všetky zlé pocity...všetko...


..stále to bola len slabá náplasť na hlbokú ranu.... potrebovala zašiť ...


...cítila ako do jej očí vniká špirála, ktorú si ešte nestihla odmaľovať....tá v očiach štípala ale ona si bolesť nevšímala...


každým jedným krokom bola bližšie k lesu a jej strach narastal (priama úmera je sviňa)...na malú chvíľu sa zastavila...urobila pár krokov späť..váhala... ale predsa ju nezlomí niečo také primitívne ako strach (neznáša tmu)....vedela, kam chce ísť...uprostred lesa je chatka...


v lese bola už poriadna tma...počula šepot...šepkali si o nej listy, každé jedno steblo trávy, každý chrobáčik ..všetci...nepatrilo jej toto územie.. bola tu votrelcom


potkla sa o vyčnievajúci peň a rozvalila sa na zemi ...nevládala sa ani zdvihnúť...cítila pach trávy a hliny...cítila prírodu...


a ostala by tam aj oveľa dlhšie, keby jej nezazvonil telefón, ktorý ešte stále pevne zvierala vo svojej dlani...


utrela si oči a ako tak prečítala meno jedného z kamarátov, ktorý ako si sama myslela, už dávno na ňu zabudol...váhala...hlas sa jej triasol ale prekonala sa

-„Prosím?“
-„Domka? To si ty?“
-„Hej.“
-„Stalo sa ti niečo?“
-
-„Si tam?“
-„Áno...“
-„Na ihrisku je žúrka, o 5minút som u teba..“
-„Ale.. ja nie som doma...ja nemám náladu na oslavu..“
-„A kde si?“
-„V lese...blízko chaty...“
-„Sama?“
-„Hej...“
-„Ty nie si normálna ..nikam nechoď, o 10 minút som tam...“


zložil...o 10 minút bol tu a ja som nasadla do jeho striebornej Fabie....


keby mi niekto povedal, že napíšem niečo podobné, asi by som ho ťažko vysmiala, pretože ja mám ten svoj “drbna stajl” ale…potrebovala som zo seba dostať isté veci a toto je bohužiaľ jediná cesta…nemusíte to ani čítať, a ani komentovať…môžete to poslať pod čiernu zem a nasrať sem milión hnusných komentov…nebudem ani namietať,pretože ja nemá na toto črevo… nemalo to vytvoriť vo vás pocit "krásna" ale vo mne pocit úľavi …

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu