Chalan mojich snov ma pozval na mužské vécko, no povedzte ako som mohla odmietnuť?

Nj. Zas ten chalan! Naivne som si myslela že je to už pasé ako pokazené mlieko po záruke a už ho nikdy v živote neuvidím. Škola sa mu skončila, ešte skúšky a po prázkach vypadne na univerzitu bohviekde. A ako sa hovorí zíde z očí zíde z mysle aj tento týpek sa pomaly začal strácať v čiernej diere mojich spomienok kde som ho pomaly zatláčala. Nebola to nejaká veľká láska, božechráň ale tak či tak platonická (na oboch stranách?) čo na veci nič nemení.

No a teraz ho tu vidím, sediac oproti (asi o 5 metrov ďalej ale predsa) ale pri pohľade na naho pokojne si čítajúceho učebnicu (ja rado inteligentných som si pripomenula že k nemu nič necítim čo ma prirodzene potešilo keďže nemám záujem plytvať citmi (ak nejaké mám na niekoho kto odíde tam kde havrany zjedia dobrú noc.

Deň pokračoval celkom bežne, nudná školská rutina niekoľko krát prerušená výbuchmi smiechu – „No čo ideme to robiť?“ (labák na biológiu samozrejme) a podobne.

Tak si to štrádujem po chodbe, s dákym papierom v ruke a vidím že po chodbe ide on – rozmrazený šampión (lebo pri ňom všetky srdcia rozmrznú Jasné že si ma všimol a začal chodiť haluznou chôdzou ktorá vyzerala ako kríženie opilca a mňa na diskotéke .
V strede chodby sme sa stretli a pozdravili sa – myslím že by som ho mala volať ChCh ako chodbový chalan alebo skôr cha cha ako výsmech pre mňa.

Vyceril na mňa úsmev a spýtal sa ma „Tak čo poješ so mnou na vécko?“ Stáli sme práve pri tých dverách a zrejme tam mal namierené. Jasné že to myslel ako žart keďže sa priblblo (pre mňa pekne) usmieval a ohník mu hral v očiach.

To bola moja prvá pozvánka tohto typu čo ma celkom potešilo aj keď jemne šokovalo keďže ako to už tak býva u mňa neviem čo som mu trepla ale nejaká chytrá a vtipná odpoveď to určite nebola. Myslím že som len vypleštila oči a potom niečo povedala.
Inak trochu som zvažovala túto možnosť, aj keď neviem ako to je s chalanskými véckach našej škole a kebyže tam nie sú pisoáre tak by som asi aj išla – samozrejme vo všetkej počestnosti skontrolovať make-up a tak (počkať ten nemám, tak vlasy, tie mám vždy messy).
Ale asi by som sa pocikala od smiechu kebyže mám vysloviť slovo „pisoár“ – vám to nepripadá tak strašne smiešne? A predstavila si Marca Duchampa .

Čo som mu teda povedala na tento odvážny návrh? „Jasné! Ale ty musíš ísť so mnou na babské vécko.“ Na čo on odpovedal „V pohode.“
„Tak pod!“ vyzvala som ho a začala kráčať smerom k babským.
„Ale najprv musíš ísť ty so mnou.“
Neprestávala som kráčať a len mávla vo vzduchu rukou (nie nevyzeralo to ako ked zdochýna vrabec) a povedala „ts.“ Aby vedel akú úžasnú príležitosť zmeškal.

A to bolo všetko. Už sme sa viac v tento deň nestretli, či sa znova stretneme –uvidím  .

Ale vécka sú také zvláštne veci, niekedy tam naďabím na zaujímavé osoby (Robo Mikla (áno ešte žije ale to bolo pri vécku nie v ňom) alebo sa kadečo zaujímavé dozviem (niekedy aj o mne) alebo na vécko chodím plakať. A tak.
Ale na chalanskom vécku som ešte nebola.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu