Už som nemohla vycúvať.
Naklonila som sa k mikrofónu, predstavila seba a svoju tému na ústnu prezentáciu. Bolo to o Baudelairovi a jednej jeho básničke. Začala som rozprávať, no dostala som sa iba k „Je vais vous presenté...“ a potom ticho. Jednoducho som nevedela čo má byť ďalej, totálne okno. Začala som znova teraz som tam začala zmotávať aj niečo ďalšie o tej básničke ale zasa som prestala, uvedomujúc si že to znie hrozne a že som všetko zabudla a totálne to pokafrala. Bola som ticho a prosebne sa pozrela na profáka, „nemôžem začať znova?“ Pokrútil hlavou a naznačil že mám pokračovať. Dlhšie ticho, popretkávané ehm a je, je ... Už ani neviem čo sa mi odohrávalo v mysli, pravdepodobne všetko okrem textu ktorý som tam mala bezchybne odrapkať. Posledným zúfalým pokusom som sa pokúsila nejako improvizovať tým že som začala hovoriť druhý odsek ale potom som prestala uvedomujúc si ako hrozne to musí znieť. Znovu som sa prosebne pozrela na profáka, no naznačil že sa mám už nejako vymáčnkuť. Skúsila som to. „Je vais vous presenter...“ zastavila som sa, už som nemohla pokračovať. Náhlivo som sa zdvihla zo stoličky a rozbehla (áno rozbehla, bol to taký menší poklus ak mám byť presná) som sa ku dverám a potom cez celú chodbu až ku šatni. Tam som sa zahanbená tým čo som urobila snažila akosi vydýchať. Trochu som si nadávala a keď som sa ako tak upokojila išla som naspať. Francúz tam nebol, žeby ma išiel hľadať? Využila som tú chvíľu na to aby som nakukla do svojich papierov kde som to mala všetko napísané a snažila som sa opäť si vryť do pamäti prvú vetu.
Po chvíli sa vrátil a povedal že aj ked by sa to nemalo, tak to možem skúsiť ešte raz a poslal ma preč nech sa dáko upokojím. Miesto mna teda išla spolužiačka zatial čo ja som sa akosi dávala dokopy . A samozrejme pokúšala som sa natlačiť si to do hlavy aby mi to pri prvých známkach nervozity nevypadlo. Na druhý krát to už išlo lepšie. Začala som dobre a už som neprestala rozprávať aj ked sa mi triasli ruky ako keby ma to chcelo pripraviť na parkinsona. Ale išlo to dobre, aj na otázky som odpovedala zmysluplne aj ked s pochybnou gramatikou. No ale Francúz ma potom aj pochválil takže celkom fajn. A výhoda je že už nikdy nebudem musieť rozprávať po francúzsky dokým nebudem chcieť.
Toť moja prvá skúsenosť s oralom. A dufam že aj posledná, aspon po francúzsky .
(Inak, chcela som tu dať aj zopár iných príhod o tom ako som sa zasa inak strápnila na francuzstine ale to by bolo nadlho, možno v dalšom blogu
Napínavý príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
1
mirkova
6. 2.febuára 2009 22:06
to ťa úprimne obdivujem, že si to takto super zvládla, inka, aj ja mám na francúzštinu len trápne spomienky
2
Noo aj ja mám franinu, no zatial toho veľa neviem.
Ale hlavne, že si to zvládla..
Ale hlavne, že si to zvládla..
6
premyslam ci sa mi stalo nieco podobne. nervozna som vzdy bola ale nikdy som neutiekla.
Napíš svoj komentár