„Prečo ste to urobili?“ Pýta sa ma sudca s vážnou tvárou. Z toho výrazu ihneď chápem, že už vopred neverí mojej odpovedi. Poviem mu ale pravdu. „Chcel som zabiť čas“. Moja odpoveď sa zvučne rozľahla celou sálou a o chvíľu počujem ako sa ozvena odrazená od stien a lesklých plešín vracia znovu ku mne. Tým zvukom ale nebola iba ozvena, ale aj šepotavé hlasy prísediacich ľudí, ktorí s úžasom opakovali tú istú vetu. „Priznávate sa teda týmto, že ste páchali násilie na čase s úmyslom zabiť ho?“ „Áno. Je to môj ustavičný boj s časom. Bolo mi nepríjemné stále ho iba využívať.“ „Za to Vás čaká kreslo.“ „Ja ale neviem kresliť“, vyšlo zo mňa v poslednej snahe zachrániť sa z tejto šlamastiky.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
srdce1357  15. 12. 2007 00:26
ehm, nechapem, ale zacalo to fajn :p
Napíš svoj komentár