"Vlastne som sa ťa ani nestihla opýtať ,kam pôjdeme tentokrát",nadhodila som ironicky na mamu.
"Kiara čudujem sa ,že ťa to vôbec zaujíma".
"Nezaujíma.Ale vedieť by som to myslím mala".
"Do Liptovského Mikuláša".
"Kam?Niesu tam niekde Tatry?".
"O ty si mi ale múdra.Ano sú".
Už som nemala čo dodať.Presne tohoto som sa obávala.Vačšinu času sme trávili v blýzkosti Bratislavy ,vôbec som nebola zvyknutá na nadmerné množstvo prírody a to ma ani nikdy nelákalo.Bola som spokojná so svojou betonovou džungľou.
"Mama ,posledná otázka.Kedy odchádzame".
"Och Kiara do kedy sa mi ešte budeš píliť nervy som dosť zmetená z toho balenia ,predsa som ti už včera vravela ,že odchádzame už zajtra.
Hodila som sa na posteľ vo svojej izbe a nehybne sledovala blikajúce hviezdičky na mojom plafone.Neustále ked sme sa sťahovali som ich znovu a znovu odlepovala a brávala si ich všade so sebou.Bola som presvedčená ,že mi prinesú šťastie no mílila som sa.Tento raz som sa rozhodla ,že hviezdičky ostanú na tentokrát na mieste kam patria.Oči sa mi pomaly zatvárali ,ani som sa nenazdala a už som sa ocitla v hlbokom spánku.Prenasledovali ma strašné sny.V jednom z nich som utekala ,jednoducho som utekala.Bola som úplne vyčerpaná a v petách som mala čosi zlé ,čosi zlovestné čo ma svojím spôsom priťahovalo ,no zároveň aj odpudzovalo.
Zobudila som sa úplne spotená a roztrasená.Okamžite som vstala a pobrala som sa do sprchy.Užívala som si chladný prúd sprchy.Po chvíli som sa zabalila do jemného uteráka a zapozerala sa na svoj odraz v zrkadle.Co presne som videla?Videla som utrápené ,čiernovlasé a hlavne celkom obyčajné dievča s plními rubínovočerveními perami.Nikdy som sa necítila zvlášne krásna ,no moji rodičia si ma neskutočne viidealizovali.Neustále som počúvala poznámky tipu:
"Tie veľké hnedé oči máš určie po mne a tie dlhé vlasy ,presne také som mala v tvojom veku aj ja".
"Kiara pohni sa o chvíľu odchádzame",zakričala mama.
Preľaknuto som sa otočila smerom ku dverám a zatiahla som.
"Jasnéé".
Vzhľadom nato ,že boli momentélne prázdniny a leto navliekla som na seba len biele šortky a tirkysový top.Na nohy som navliekla modré žabky a ťažkou taškou sa dovliekla so kuchyne.
"Nieje možné ,aby sme zo sebou vzali naraz všetky veci",zamrmlala som.
"Zvišné veci nám zoberá otcovi kolegovia na ich dodávke".
Cesta autom ubehla na moje očakávanie veľmi rýchlo.Ak som správne počítala cesta trvala približne tri hodiny a niekoľko minút.Cesta bola celkom zaujíma až kým sme sa nedostali ku Tatrám.Neustále sa pozerať na akési stromy ,ktoré vypadajú takmer rovnako ma unavovalo.Zastavili sme pred osem poschodovým panelákom.
"Tak toto je náš nový domov",oznámila mama.
Jej otrepaná fráza.
"To už som niekedy počula",nedalo mi.
Mama sa namňa nepekne pozrela ,no na moju poznámku nereagovala.Výťahom sme sa odviezli na piate poschodenie a smerovali k bytu presne v strede.
Byt mal tri izby.Cudovala som sa ,ale priebežne už bol zariadený.To ma na jednej strane potešilo ,aspoň nebude toľko starostí s nábytkom.Moja izba bola dosť jednoduchá.Vačšia skriňa ,kovová posteľ ,pár poličiek.Zvalila som sa na posteľ ,ktorá sa pod mojou váhou jemne otriasla.
Prvá večera v novom byte.Trápne ticho vystriedali hlasy v televízii vychádzajúce z obývačky.Nečakala som kým dojedia rodičia.Nemala som chuť sa snimi o čomkoľvek baviť.Bola som unavená ,veľmi unavená.
Ráno som sa rozhodla preskúmať okolie.Ked som opustila panelák zistila som ,že je tu o čosi cchladnejšie ako u nás.Ovanul ma príjemný vánok ,ktorý sa mi na chvílu zahral s vlasmi.Usmiala som sa a vybrala sa v pred.Nevedela som kam ide ,po pravde som sa ani nepozerala kam kráčam.Zastavila som až ked som pod nohami zacítila o čosi hrboľatejšiu cestu ,ako do teraz.Pomaly som zdvihla hlavu a zistilila som ,že som narazila na poľnú cestičku ,ktorá viedla do lesa.Už som sa chystala vrátiť sa spať ked som sa v tom otočila s pobrala sa rovno do lesa.Neviem čo ma to v tej chvíli napadlo vzhľadom na to ,že som nikdy pred tým v žiadnom lese nebola a dobre som vedela ,aká zvery tam namňa môžu číhať.Pomaly som prechádzala pomedzi stromy ,no neustále som sledovala či som neodpočila od chodníka ,ktorý ma má doviesť spať.Myslím ,že som už bola dosť daleko ked som sa rozhodla ,že si trochu odíchnem.Prevalila som sa do trávy a užívala si to neskutočné ticho.Možno by som tam aj zaspala ,keby ma zrazu nvystrašil akýsi hluk.Najprv sa mi zdalo ,že počujem nejakého človeka ,no potom som bola presvedčená ,že počujem akési vrčanie.Vedela som ,že prichádza z nedaleka.Celé telo mi stuhlo a ja som sa od strachu nedokázala ani pohnúť.Zazrela som pohyb.Zhíkla som.Nemohla som dalej čakať.Postavila som sa a začala utekaľ ,cítila som ,že to beží zamnou no nemala som odvahu sa otočiť.Znovu ten hlas ,nie....je to vrčanie...som zmatená.Poľná cestička ,už som takmer tam ,je už takmer zamnou.....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár