Zvonenie mobilu. Tak odporne otravné ako každé ráno, avšak dnes je niečo inak. S tým zvonením prichádza aj uvedomenie, že to odporné zvonenie ma budí na to miesto naposledy. Zacítim bolesť. Nervozitu ako pred prvý príchodom. Naposledy. Naposledy dodržujem svoj ranný rituál a predsa viem, že je iný ako obyčajne. Má v sebe až príliš odlišností, je bolestný. Ruky sa mi rozklepú a v hlave mi znie. ,,Dnes naposledy." Vzdychnem, ale mám pred sebou ešte jeden deň. Posledný deň.

Auto zastaví na ulici, z ktorej som vždy radšej odchádzala, ako prichádzala. Nervózni sme utekali na autobusy a vlaky, ktoré sme nestíhali. Aká som len bola hlúpa! Načo som sa ponáhľala. Boli sme hlúpy! Kam sme sa ponáhľali?! Myslela som si, že sem nechcem chodiť. Že ma to obťažuje. Žeby bolo lepšie, ležať v posteli. Hlúposť mladých. Možno som dospela alebo možno je to len tou nostalgiou, čo sa ma zmocňuje. Obloha je zatiahnutá a začína popŕchať. Namyslene si pomyslím, že plače kvôli nám. Kvôli posledným prenádherným spomienkam. Ľadová chodba. Vždy je ľadová. Či ňou prejdem v lete, alebo v zime. Vždy je ľadová! Obité kachličky, zažili už toľko nášho smiechu, našej radosti, našej zlosti, aj smútku. Prstami prejdem po kovovej zárubni. Hľadím do triedy, kde som strávila štyri roky, štyri nádherné roky. Prečo mi to dochádza až teraz?! Prečo som si každý deň neuvedomila, aké je to vzácne. Prečo tak túžim vrátiť čas?! Prečo ma napadá, ako som sem prišla prvý deň?! Nechcem na to myslieť! Lebo to začína bolieť. Bolieť viac. Rozosmiaty spolužiaci. Rýchle schovávanie kariet, keď vojde triedny. Aj tak u neho skončilo minimálne tucet balíkov. Nikdy sme neboli dosť rýchli. Spolužiaci blbnú aj dnes, ale dnes je vo vzduchu napätie. Vedia to isté, čo ja. Už nikdy. Už nikdy nezasadneme do týchto lavíc. Pohladím drevo svojej lavice. Neverím! Nedochádza mi to! NEVERÍM, že sa už nevrátim.

Príde mi to tak neskutočné a je to rovnako neskutočné, aj keď nám to riaditeľ opakuje. Je to neskutočné, keď dávame učiteľom posledné kvety. Je to neskutočné, keď nasadneme do áut a obyčajným ,,ahoj" sa lúčime. Prečo mi to musí dôjsť až vtedy, keď sedím sama doma v tichu? Zasiahne to! Zovrie to ako pevný okov. Zrazu sa mi horšie dýcha. Predsa som v škole bola ešte taká silná. Rozlúčka s mladšími Cčkarmi prebehla hladšie, ako som dúfala. Ako som im len závidela. Prvákom, druhákom, aj tretiakom, ktorých to čaká na budúci rok. Ako sa upokojiť, keď si uvedomíte, že vás to, čo ste milovali, opúšťa? Horšie. Vy to opúšťate. Ako naberiete silu na ďalší dych? Vždy silná, vždy racionálna. Posledné pohľady do známych, milovaných, aj nenávidených tvári. Ako je možné, že mi budú chýbať aj ľudia, ktorých som radšej nevidela? Túžim vrátiť čas. Zdvíham tvár k nebu. Nevráti sa. Tie chvíle vezme vietor a nám ostanú spomienky. Fotky, kde sme sa smiali, fotky radosti. Prečo tie fotky tak bolia? Prečo sa na nich zrazu pozerá tak ťažko? Prečo nemám chuť smiať sa s pohľadom na naše úškrny? Prečo chcem len vyplakať sĺz plný oceán? V hlave mi to stále znie. Posledný deň. Vraj sme už dospelí! Lož, je to len lož. Vieme to, keď sa zahľadíme do seba. Ešte nie sme a ani nechceme! Chcem ostať deťmi. Chceme ďalej lietať chodbami, milovanými chodbami! Chceme ďalej sedieť v učebniach a vravieť, ako nám to neskutočne vadí. Chceme sa ďalej spolu smiať. A realita? Všetko musí skončiť. Aj to krásne. Keď to píšem, slzy mi padajú na klávesy. Prečo? Došlo mi, že už nikdy nevráti sa ten kúzelný čas.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
bubiatqo  11. 7. 2010 01:21
mile
Napíš svoj komentár