,,To snáď nie je ani pravda!" Scio si zakvačila ruky do vlasou a lakťami sa oprela o stôl. Toto sklamalo aj mňa. Dúfal som, že aspoň Sciens nás niekam privedie, keďže ostatní väzni neboli veľmi utáraní. Sedel som v hlavnej veži v kresle s kocúrom sediacim v lone a sledoval zúfalú Scio. Ju to vážne zobralo.
,,Je mi ľúto, Scio," Via položila ruku na Sciino rameno. Scio si začínala väzenia brať príliš osobne, hoci priznávam, že aj mne sa dostávalo pod kožu. Ibaže ja som začínal cítiť strach. Domácky pocit, ktorý som mal keď sme sem prišli sa začínal vytrácať a nahrádzal ho nepokoj a pocit zvierajúci sa stien, ktoré sa ma snažia lapiť do pasce. ,,Ale tu to vidíš čierne na bielom. Už aj predchádzajúci bachári napísali, že s ním vychádzali, až potom, čo začali jeho reči ignorovať. Kým ho brali vážne, Sciensovi poskytovali výhody, až časom zistili, že Sciensove informácie boli lživé a často si vymýšľal celé historky, ba dokonca aj väzňov, ktorý v Sibeone nie sú. Keby som nevedela o tom, že vlkodlaci a upíry nemôžu byť psychicky chorý, myslela by som si, že on sa určite duševne pomiatol."
,,Nepovedala by nám psychologička, či mu skutočne nestraší vo veži? Mala by to vedieť," nadhodil som ako keby mimochodom. ,,Chcem povedať, že so záznamami v počítači mohol niekto manipulovať. Trebárs taký Vorax alebo Vacuus, pre ktorých by bolo výhodnejšie, aby sme si mysleli, že Sciens je klamár."
,,Idem to zistiť a ty ideš so mnou!" Scio prudko vstala a ja som na ňu vyvalil oči. Prečo? Veď doteraz boli radšej, keď som bol zahrabaný bokom. Najspokojnejší by boli, keby som ani nevystrčil nos z izieb ako momentálne Neil. Ten sa sem tešil najviac, ale odkedy sa nado mnou zjavil nápis, nechcel z izby vyliezť kým ho nerozlúšti. Niečo mi hovorilo, že nebude úspešný, lebo to čo hľadal sa na sieti nenachádzalo a on je hlavne skvelý v hľadaný informácií na nete.
,,Mám ísť s tebou?" zareagoval som vyhúkane, lenže ona ma doslova vytiahla z kresla a ťahala ma za sebou. Kocúr, ktorý zo mňa spadol hnevlivo zaprskal a spolu s nami vybehol z veže. On sa však rozbehol dole chodbou. Väzni ho ignorovali, ako všetky ostatné mačky, ktoré sa im motali pod nohami. Väzni na nich boli už tak zvyknutý, že im nevenovali žiadnu pozornosť. Sem-tam niektorý z väzňov zviera zdvihol, pomaznal sa s ním a nechal ho zase bežať. Mačky to boli prosto prirodzenou súčasťou.
,,Tu ostaneš!" Scio sa zastavila tesne pred kanceláriou psychologičky a doslova ma oprela o stenu, ako matka malého škôlkara, ktorého poúča, že musí ostať na mieste, kým ona sa porozpráva s pani vychovávateľkou. Prirodzene, že ma tento jej prístup urážal. Neurážal by ma, keby ho praktikoval iba ona, lenže robili to všetci! ,,Ja sa s ňou porozprávam a hneď som naspäť."
,,Prečo akože nemôžem ísť s tebou dnu?" načo ma sem akože ťahala, keď nemôžem počuť, čo jej povie?! Urazene som na ňu zazeral, lenže ona mi skutočne iba odsekla nech ju nehnevám! Áno, skutočne povedala ,nehnevaj ma,´ vážne vyzerám, že mám tri! Pravda, však bola, že som bol pubertiak a takéto zaobchádzanie ma štvalo, takže som urobil to, čo urobí každý neposlušný teenager. Neposlúchol som ju! Ako náhle sa za ňou zavreli dvere do kancelárie vybral som sa preč. Musím nejako dokázať, aby ma začali brať vážne a aspoň trochu rešpektovať! Nesmú so mnou stále zaobchádzať ako so sopliakom! Je pravda že potom, čo sa nado mnou zjavil nápis, nebol som žiaden hrdina, doslova som vliezol bratovi do postele. Našťastie Neil bol správny brat, takže sa mi vysmial, iba medzi štyrmi očami a ostatným to nepovedal.
Pomaly som skľúčený prešiel chodbou plnou väzňov. Určite sa na mne moja pochmúrna nálada odrážala. Rád by som bachárom dokázal, že nie som len decko, ale aj hodnotný člen týmu. Dúfal som, že som fakt odhalil Lenisa s Vacuusom budem mať nejakú váhu, ibaže ostatní to vzali tak, žeby na to skoro prišli aj bez mojej pomoci. Vacuus s Lenisom predsa spí každý večer a nijako sa tým netají. Aspoň od doby čo sme tu určite.
,,Čo tak smutne zadoček?" myklo mnou, keď okolo mňa prešiel jeden z väzňov a drzo ma udrel po zadku. Okamžite som sa prebral z tranzu a vytiahol obušok. Väzni okolo mňa sa iba zasmiali a ja som zistil, že som centrom pozornosti. Možno som predsa len mal ostať pri Scio. Nie! Na čo to myslím?! Poradím si aj bez ich pomoci! Nie som tu na príťaž a oni ma nemusia chrániť! Poradím si aj sám!
,,Vychladni, Áron!" nestihol som ani zareagovať, lebo za mnou sa ozval hlas Ictisa. Toto, že je Áron? Razom som si pripadal maličký. Áno, bol upír vysoký skoro dva metre, čierne dlhé vlasy mal zapletené v dredoch, ktoré mu padali skoro do polky chrbta a dúhovky mal biele. Bez srandy biele! Vysoká a mocná postava v podstate dominovala chodbe. Vacuus o ňom hovoril ako o jednom z lídrov v tomto väzení. Na rukách som si všimol hrubé kovové kruhy z bieleho zlata a tak ako mnoho väzňov aj on stavil na nahú hruď. Gate mal kožené a predsa to nevyzeralo smiešne. Budil nebezpečný dojem.
,,Nebuď drzý, Ictis, aby si neprišiel o zuby," odvrkol upír a viditeľne mu bol názor menšieho upíra ukradnutý. ,,Ako sa voláš ty, malý, roztomilý bachárik?" chlapi okolo neho sa potichu zasmiali. Tu bolo vidieť, ako sú si v tomto väzení druhy rovnocenné. Tu neplatilo pravidlo si vlkodlak a tak k nám nepatríš alebo naopak. Tu sa riadili hierarchiou sily. Hoci bol Áron upír mal pri sebe aj vlkodlačích nokschledov.
,,Ako dlho si chceš pobudnúť na samotke, že si dovoľuješ na mňa vztiahnuť ruku!" štekol som agresívne, hoci môj nepríjemný pocit z tejto spoločnosti sa zväčšoval. Okolo mňa sa začal ako keby uzavierať kruh. Z každej strany bol väzeň a všetkých zaujímalo práve to, čo zaujímalo Árona. Takže ja!
,,Nebuď taký naštvaný. Raz aj tak skončíš v niečích rukách. Si mladé mäsko a tu je jedno, či ide o babu alebo o chalana. Mladé šťavnaté telá sa počítajú," Áron sa oprel o stenu a jeho chlipné oči ma doslova vyzliekali. Hrdlo sa mi stiahlo. Tak už som nemal nepríjemný pocit, iba zo Sibeonu, ale ja z väzňov okolo mňa. Keď nám Scio líčila, čo jej Sciens povedal o znásilnení bachárok seba som z toho vystrihol. Bol som predsa chalan! Navyše sme si mysleli, že Sciensove reči boli iba spŕška lží.
,,Dement Áron, je zvyknutý všetko dostať!" Ictis sa mi postavil po boku a aj keď bol skoro o niekoľko hláv menší ako Áron a bol sám, vystúpil proti nemu arogantne a odhodlane. ,,Poď Adam! Táto spoločnosť je pod úroveň bachárov. Bachári sa obyčajne s takouto čvargou nezaoberali!" Ictis zdvihol nos do vzduchu a prešiel okolo Árona a jeho mužov. Všetci vyzerali, že sa ledva držia, aby sa na upíra nevrhli, ale všetci sa držali. Áron, niečo mužom šepol a ja som sa rýchlo na Ictisa zavesil. Možno to vyzeralo trochu zbabelo, avšak ja nie som blázon! Vyvolať konflikt by ma mohlo stáť život. Túžil som, aby ma všetci brali vážne, ešte aj väzni, lenže toto budem musieť dosiahnuť inak. ,,Árona nikdy neprovokuj. To si môžem dovoliť iba ja."
,,Čože?" prekvapene som pozrel na väzňa predo mnou, keď sme prešli chodbou a Árona s jeho poskokmi nechali za sebou. Ictis sa prudko otočil a ruky si založil na prsiach. Jeho bledé oči si ma premeriavali a zdalo sa mi, že ma hodnotí. Nie tak, ako ma hodnotil Áron, lebo ten vo mne evidentne videl sexuálny objekt. Ictis ma hodnotil ako jedinca.
,,Ech, Scelus mal pravdu, keď tvrdil, že padneš prvý! Ani sa nedivým, že si Sibeon zaujal. Už dávno nemal taký ľahký cieľ," Ictis si poškriabal temeno a mňa jeho reči akurát viac vytočili. Hnevlivo som stisol sánku a prešiel okolo neho mieriac si to preč. Kamkoľvek, hlavne preč od ďalšieho, ktorý ma ponižuje. ,,Počkaj! Nemyslel som to zle! Možno by som ti mohol pomôcť. Čakaj!"
,,Pomôcť!" otočil som sa tak prudko, až do mňa skoro narazil a zhúkol, až sa po mne väčšina väzňov otáčala.
,,Tiež upozorňujem, že tu je lepšie na seba nepútať," dodal upír opatrne. Znovu som bol centrom, ibaže tento raz z vlastnej hlúposti. Prečo všetci berú ostatných vážne a mňa nie? Isto som mladší, ale Lenis vyzerá ako baba a väzni sú z neho vyplašený. Ictis zase vyzerá, že je v mojom veku a Scio s Viou sú baby! Ako je možné, že oni si dokážu zjednať rešpekt bez toho, aby museli niečo urobiť?
,,Prečo by som mal chcieť pomoc od teba! Od vraha?" vypľul som jedovito. ,,Bol by som hlupák, keby som veril nejakému upírovi! Vacuus nám povedal, nech väzňom neveríme a nech sa od nich držíme ďalej!"
,,A máš dojem, žeby Vacuus sám dodržiaval radu ktorú vám dal? Spí predsa s Lenisom? Celé noci hovorí s väzňami. Bacháry sa väzňom vždy vyhýbali a myslíš si, že to bolo rozumné? Väzeň ťa zabije, keď dostane príležitosť, ale kým ju dostane môže byť nápomocný. Ja ti môžem pomôcť v Sibeone prežiť!"
,,Prepáč, lenže ja nemám záujem!" znovu som sa mu otočil chrbtom a chcel som odkráčať. Už Sciens nám klamal, prečo by neklamal Ictis. Navyše je známy tým, že nič neurobí zadarmo! Za informácie chce mať zaplatené. ,,Neverím ti! Prečo by chcel nejaký väzeň nezištne pomáhať bachárovi!"
,,Nie je to nezištne! Chcem splatiť svoj dlh!" zastavil som a pozrel na neho ponad rameno. Nepohol sa. Stál na miestne a pozoroval ma. Pomaly som sa na neho otočil a až vtedy, keď pochopil, že nebudem ďalej utekať podišiel bližšie.
,,Dlh?" zopakoval som to slovo skoro až posmešne. ,,Chceš mi tu nakecať, že si nejakému bachárovi niečo dlžil a teraz keď už je po smrti, tak si to hodláš kompenzovať na inom bachárovi? Páni, to je také poctivé. Na väzňa trochu mimo, venuj sa niečomu inému!" založil som si ruky na prsiach a snažil som sa znieť čo najarogantnejšie, lenže aj tak som už neutekal. Zaujímalo by ma, čo bol dlžný, že to túži splatiť.
,,Bachárovi? Nebuď smiešny. Som zaviazaný tvojmu otcovi," jeho pery sa vykrivili v úškľabok a mne v tú sekundu skoro spadla sánka. Vyvalil som na neho oči a zložené ruky sa uvoľnili. Tak teraz by ma dokázalo zabiť aj dvojročné dieťa. Moje telo bolo šokom úplne zmäknuté.
,,O... otec?" dostal som zo seba vyhúkane. Ictis sa zasmial a položil mi ruku na rameno. Mohol Ictis skutočne poznať upíra, ktorý znásilnil ženu, ktorá ma porodila? Bolo to možné? Prečo nie, nevylučoval by som to, ibaže tu boli všetci klamári. ,,Prečo by si mi ale mal pomáhať? To by som sa skôr bál, že a chceš pre neho zabiť?!"
,,Zabiť? To nie, tvoj otec ťa miluje tak, ako ja milujem svoje deti, ktoré som síce nikdy nevidel, ale počal som ich. Vás krížencov učia nenávidieť rodičov, vďaka ktorým ste silný a mocný. Nútia vás nenávidieť čistokrvných, ibaže my vás milujeme. Ste naše deti a ste tu preto, lebo sme to chceli. Tvoj otec sa veľmi usiloval o to, aby mal čo najviac potomkov. Máš isto veľa bratov a sestier. Ibaže tvoj otec netuší kde sú, ale keď ťa tu v tvoj prvý deň uvidel, hneď poznal volanie krvi. Hneď vedel, že si jeho."
,,Je tu? Je v tomto väzení?!" Ictis mi vlastne odpovedal, ibaže ja som si to musel aj tak overiť. Žeby som sa mu konečne mohol pomstiť za to, čo urobil mame! Zabil by som ho! Neil s tým nemusí súhlasiť! Neil o tom ani nemusí vedieť. ,,Kto to je?!"
,,To ti nepoviem. Neželá si to," zahriakol ma pevne. Zovrel som ruky do pästí. Nemusí mi to povedať! Ja si ho nájdem aj sám! Stačí mi vedomie, že je tu! Koľko upírov sa asi nachádza v tomto väzení? ,,Poslal mňa, aby som ti pomohol a dozrel na teba. Sibeonu si sa totižto zapáči a nie len Sibeonu, ale aj nenásytným väzňom. Mnoho väzňov sa od teba bude držať ďalej keď zistia čí že si syn, lenže budú tu aj taký, ktorý sa ťa práve preto z pomsty budú snažiť uloviť. V tomto väzení má každý svojich stúpencov a tých, čo ho rešpektujú, ale každý tu má aj svojich nepriateľov, ktorý urobia všetko preto, aby mu zničili život. Tvoj otec pre mňa urobil mnoho. Postarať sa o teba je minimum, čo môžem urobiť. Vďaka nemu som stále ešte na žive."
,,Vieš čo môjmu otcovi odkáž! Že o jeho pomoc nestojím a že hneď ako prídem na to, kto to je, tak ho zabijem! Neviem sa dočkať, keby pomstím to, čo urobil mojej matke!" postavil som sa oproti Ictisovi bojovne. Ictis si založil ruky na prsiach a znechutene pokrútil hlavou. Na tváril mu tiež hral výraz pohrdlivý.
,,Chceš vedieť čo urobil tvoj otec tvojej matke? Teba!!" vyprskol jedovato. Rýchlo som pochopil, že Ictis má rovnako zvrátený pohľad na vec, ako môj brat. Až na to, že Ictis bol kriminálnik, takže na neho mal právo, ibaže môj brat, by mal trochu rozmýšľať, kým niečo vypustí z úst. Nemal by sa trochu pozastaviť nad tým, že to vidí rovnako ako tí najposednejší vrahovia? ,,Ak nenávidíš to, čo tvoj otec tvojej matke urobil, nenávidíš vlastne sám seba. Tvoj otec ti dal život. Tvoja matka síce o tvoj život nestála, ale on áno. Uvažuj nad tým, kým vynesieš súd. Bez neho by si sa nikdy nenarodil. Nikdy by si neuzrel svetlo sveta. Je skutočne namieste nenávidieť niekoho, kto pokojne spôsobil nejakej zbytočnej, ľudskej ženskej trochu bolesti? Nie je tvoj život omnoho hodnotnejší?"
,,Či je môj život hodnotnejší ako život tej ženy to neviem! Ale viem, že toto sa nikdy nemalo stať, aj keby som sa nemal nikdy narodiť! Tomu sa hovorí ľudskosť! Viem, že ty to nechápeš!" odvrkol som a o krok ustúpil. V hlave som si počas hádky premietal, koľkých upírov som tu už videl. Som otcovi podobný? Alebo je otcovi podobný Neil? Mohol by som ho nájsť vďaka podobne? Mňa krv nevolala, aspoň som si to neuvedomoval.
,,Ľudskosť?" Ictis vyprskol. ,,Prestaň byť smiešny. Človek je ten najneľudskejší tvor na tejto planéte. Neľutuj ľudí. Ľutuj tých, ktorý za to vážne stoja. Nemusíš otcovu pomoc prijať. Ja ťa však chrániť budem. Pretože ja mu dlžím hodne," s tým sa končene zvrtol on a odkráčal chodbou ktorou sme prišli. Zamračil som sa a vybral sa smerom k veži, kde by mala sedieť Via. Možno že už aj Scio je naspäť a je naštvaná, že som zdrhol. Chodby Sibeonu sa mi zase zdali o niečo pochmúrnejšie a temnejšie. Niekde tu, je môj otec... Tá predstava ma ešte viac desila. Bez ohľadu na to, že ma otec chcel chrániť.
,,Mrrr," prekvapene som pozrel na svojho kocúra, ktorý sa mi ani neviem ako zjavil pod nohami. Skoro som do neho kopol, lebo som rázoval chodbou a on mi vyslovene skočil k nohám. Zastavil som sa a on sa mi začal obtierať o členky.
,,Ahoj, potvora chlpatá," zohol som sa a chcel ho vziať do náruče. Asi by som mu mal dať iné meno. Potvoru chlpatú si môže začať brať osobne. Môže si vlastne mačka niečo brať osobne? Už raz sa mi ho podarilo uraziť, keď som vyhlásil, že je môj. Vorax sa mi vtedy vysmial, lebo kocúr ma poškriabal a utiekol. Ako náhle som ho chcel chytiť kocúr sa uhol mojej ruke a pobehol chodbou na opačnú stranu, ako som mieril ja. ,,Poď sem," vzdychol som potichu a išiel kus za ním ibaže ako náhle som sa k nemu zase natiahol on pobehol kus preč.
,,Nebudem ťa naháňať po chodbách!" odsekol som. Navyše ma sledovalo dosť väzňov, ibaže asi aj oni mali s mačkami svoje skúsenosti, lebo nikomu neprišiel môj pokus kocúra chytiť smiešny. Rozhodol som sa, že sa na kocúra vykašlem a chcel som sa znovu vrátiť do veže, ale neurobil som ani krok a doslova som o kocúra zakopol. Natiahol som sa na zem ako dlhý, tak široký a mačka bolestivo zamrnčala. ,,Hlúpa!" zasyčal som na neho keď sa okolo mňa ozval smiech väzňov. Zdá sa mi to alebo sa mi stále smejú.
,,Snaží sa ti naznačiť, aby si išiel s ním," oznámil mi jeden z väzňov, keď som sa zvieral zo zeme. Väzeň sa opieral o stenu vedľa cely a aj s cigaretou v ústach vyzeral, že sa na mne dobre baví. Kocúr zaprskal a pobehol chodbou na ktorú ma lákal pred chvíľou. Prisahal by som, že s väzňom súhlasí.
,,Dobre," vzdychol som a vybral sa za zvieraťom a kocúr sa skutočne stále otáčal, či ho nasledujem. Išiel som za ním pomalým krokom a zisťoval som, že zviera ma vedie preč spomedzi väzňov. Vlastne ma viedol do časti, kde väzni nemali čo robiť. Viedol ma smerom k... Voraxovej kancelárií?! Tadiaľto som išiel s Vacuusom do Voraxovej kancelárie. Dalo sa tam dostať rôznymi cestami, ale keď ma kocúr zaviedol až na chodbu s kobercom došlo mi kde som. ,,Vorax odo mňa niečo chce?" spýtal som sa kocúra ibaže ten s mrnčaním zabehol za roh. ,,Ja ťa naháňať nebudem," zafrflal som si pre seba a kráčal pomaly ďalej. Skutočne sa za ním nerozbehnem. Ak sa mi stratí, kašlem na to!
,,Psssst," myklo mnou, keď sa za mnou ozval zvuk, ako keby niekto polial rozžeravené železo ľadovou vodou. Pozrel som chodbou, ktorou som prišiel. Väzni sem nemohli. Pripomenul som si a predsa pridal do kroku, aj keď som bol odhodlaný to neurobiť. Na jednu vec som v tej chvíli zabudol. Väzni sú síce nebezpečný, ibaže skutočné nebezpečenstvo prináša Sibeon sám!
,,Kam..., kam..., kam...," tak teraz som skoro skončil na zemi. Začal som sa obzerať okolo seba tak rýchlo, že sa mi zamotali nohy, aj hlava. ,,Kam..., kam..., kam...," ozývalo sa v stenách sťa ozvena. Rýchlo som začal cúvať. Jemný hlas som počul z každej strany. Nevedel som určite, či je ženský alebo mužský skôr sa zdal, ako hlas dieťa.
,,Je tu niekto?" zapanikáril som. No tak pokoj. Podľa väzňov sa Sibeon rád zahráva. Toto môže byť iba hra. To je v pohode. Nič sa nedeje. Nič sa nedeje. Prečo som len nasledoval toho hlúpeho kocúra!
,,Pssst," steny okolo mňa zasyčali hlasnejšie a silnejšie ako pred chvíľou a ja som ostal zarazený stáť. Srdce sa mi zovrelo, dych zasekol v hrdle a ja som sledoval ako čierny kameň Sibeonu obrastajú malé kvietky. Také, aké som videl v ten deň na nádvorí. Hojne kvitli po stenách a hoci by sa to dalo považovať za krásny obraz bolo v tom niečo desivé. Zvrátené a choré.
,,Kde...., kde...., kde...," začali šeptať steny okolo mňa. Obzeral som sa okolo seba a bál sa urobiť krok vpred. Vlastne som mal dojem, ako keby moje nohy prituhli k podlahe. Zdalo sa, aby keby slová šeptali samotné kvety. Zhlboka som sa nadýchol, keď mi došlo, že sa dusím a môj dych bol panický. Cítil som ako mi na koži vystúpil studený pot. Nepanikár! Sú to iba kvety. Iba kvety! V Sibeone však nič nekvitne! V Sibeone nič nerastie a je nereálne aby niečo rástlo zo stien.
,,Si iba fatamorgána!" zasyčal som si pre seba a natiahol ruku k stene. Prejde skrz! Prejde skrz! Opakoval som si vydesene v duchu a položil so ruku na kvety. Prešla skrz a dotkla sa studeného kameňa. S časti mi odľahlo, ale keď som ruku pritiahol naspäť k telu vydesene so zreval. Dlaň som mal celú od krvi, ktorý mi pomaly stekala po zápästí až k lakťu. Z hrôzou som sledoval krv na mojej ruke, keď sa ozvalo zlobné syčanie mačky. Pozrel som na chodbu. Kocúr ktorý ma tu nechal sa rútil chodbou a zlostne prskal a syčal na všetky stany. Kvety ako keby sa zvieraťa zľakli. Zaliezli pod kameň a jediná známka po nich ostala iba na mojej ruke v podobe krvi.
,,Mrrrr," kocúr sedel uprostred chodby. Nepokojne šibal chvostom a obzeral sa okolo seba, ako keby ho steny Sibeonu boli urazili. Mačacie oči som nikdy nevidel také podráždené. Na tej mačke bola doslova vidieť zloba.
,,Čo tu robíš?" znovu mnou hrklo, keď sa na konci chodby objavil Vorax. ,,Nevieš, že nie je dobrý nápad prechádzať sa po chodbách sám?" rýchlo som schoval ruku za chrbát a snažil sa upokojiť tlčúce srdce. Chcel som Voraxovi povedať pravdu, že som tu preto, lebo ma sem priviedol kocúr, ibaže niečo vo mne mi našepkávalo, aby som klamal.
,,Ja..., ja...," dostal som zo seba habkavo. Všimol si Vorax moju zakrvavenú ruku? Vie čo som videl? Alebo to kocúr odohnal skôr, ako mal Vorax šancu niečo vidieť? ,,Prišiel som sa spýtať na personál," dostal som zo seba neisto. ,,Tvrdil ste, že nám príde pomôcť ešte pár ľudí alebo krížencov, ibaže zatiaľ nikto neprišiel. Mali tu byť už pred pár dňami."
,,Iste," prikývol Vorax pokojne a kývol na mňa, aby som ho nasledoval. ,,Mali tu už byť, lenže od tej vzbury si každý dvakrát rozmyslí, či sem príde. Už som mal personál v kope, mnohí z nich však odmietli prísť do Sibeonu," vzdychol riaditeľ nešťastne a mne hlavou bežala jediná myšlienka. Nenávidím Neila a jeho nápad prísť sem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár