,,Ty budeš Vacuus," neprekvapilo ma, že to bol práve Neil, ktorý sa odvážil prehovoriť prvý. Nie, určite z nás nebol najodvážnejší, to ani omylom, bol najhlúpejší. Väzni na nás hodili rýchli pohľad, zaznamenala som aj posmešný úsmev a ďalej sa venovali svojej robote radi, že mohli na nejakú chvíľu opustiť celu. ,,Ja som Neil," Neil k nemu natiahol ruku a pokúsil sa o prívetivý úsmev. Slnko pomaly zapadalo a nad púšťou sa začala rozťahovať noc. Až zapadne úplne na chodbách Sibeonu to bude ešte strašnejšie.
,,Hmm," bledé pery bledého muža, ktorý musel byť tiež poznamenaný múrmi Sibeonu posmešne vykrivil kútik pier. Čierne, rovné vlasy mu padali do tváre a skoro pôsobili, ako keby chceli schovať oceľové, chladné oči. ,,Bacháry," jeho hlas znel hladko a bol ešte studenší ako jeho pohľad. Mrazilo z neho.
,,Áno, bacháry," prikývol Neil neisto, keď pochopil, že natiahnutá ruka je zbytočná a Vacuus opierajúci sa o čierny kameň, -s ktorým by splýval, keby jeho koža nebola tak bledá,- už viac bez vyzvania neprehovorí. Vacuus ako keby sa skutočne snažil schovať v stenách Sibeonu. Mal na sebe čierne rifle, tmavé tenisky a tričko bez rukávov. Po rukách sa mu ťahali tetovania. Ako keby chcel, aby sa aj bledá koža prispôsobila stenám. Rýchlo som zhodnotila, že tento muž nie je vlkodlak, upír, ani kríženec a to hlavne preto, že po jeho tele sa okrem početných poranený a retiazok v krku ťahalo aj mnoho jaziev. ,,Sme tu lebo potrebujeme pomoc."
,,A prečo ste teda doliezli za mnou? S bachármi som mal vždy jednu jedinú dohodu," Vacuus na nás pozrel len ako keby mimochodom a mne sa nepríjemný pocit z celého Sibeonu ešte prehĺbil. Cítila som, ako sa mi ten pohľad zavrtával do teľa a riadne bolestne. ,,Vy dáte pokoj mne a ja sa nebudem srať do vašej práce."
,,Ty si predsa tiež bachár, nie?" spýtal sa Neil a asi to bolo už pre Vacuus prílišné otravovanie. Odlepil sa od steny, ruky strčil do vreciek riflí a retiazky na jeho zápästí sa tiež ozvali. Nijako nahlas, ale keď ste raz kríženec príliš vnímate aj detaily. Ten magor má na rukách striebro! Spomalene mi došlo, že retiazky ako na rukách tak na krku sú zo striebra! Upírych bachárov, ktorí sem išli varovali, nech si ani omylom neberú nič strieborné! Striebro k vlkodlakom nesmelo. Ustúpila som, striebro mohlo ublížiť aj polovičnému vlkodlakovi. Nikdy som sa striebra nedotkla, vedela som však, že páli.
,,Nie, ja som len súčasť Sibeonu, ktorá sa tu o to stará. Nezávislá na bachároch. Neprekážajme si a budeme v pohode," ten hlas bol neznesiteľný! Nepamätá si, kedy som sa pri obyčajných slová triasla ako ratlík. Navyše jeho ruka bola až blízko opasku so zbraňou a podľa toho, čo spomínal Neil, tento chlap nemal problém zastreliť ani kolegu.
,,Ok, pochopili sme," Laxus nepatril medzi hlupákov a tak rýchlo za seba strčil Neila, lebo on na rozdiel od neho pochopil, že Vacuus s nami jednať nebude a rozhodne sa s nami nebude zahadzovať. ,,Máme si od teba vypýtať zbrane a dúfame, že nám dáš pár rád, ako to tu rozbehnúť. Zajtra sa uzamknutie väzňov končí."
,,Príďte do hlavnej časti. Vždy otváram Sibeon ja. Pokojne sa tej povinnosti zbavím," trhol ramenami nezaujatý Vacuus a ja som sa pristihla pri myšlienke, že keby od pohľadu nebolo jasné, že je parchant, tak by som ho dokázala považovať za nehorázneho fešáka. Lebo to on bezpochyby bol. Mladá tvár, ktorú ako keby nikdy nepoznačili žiadne starosti. Jediná vada na jeho tvári? Malá jazvička v obočí, ktorú ste si všimli, len ak ste sa dobre zadívali. Jeho telo mohlo byť plné jaziev, lenže tvár si viditeľne chráni. ,,A zbrane nájdete na opačnej strane chodby, ako sú byty. Miestnosť je pod ochranným kódom. Zobuďte Lili ona je..."
,,Psychologička, už sme sa s ňou stretli," prikývol Laxus, Vacuusove pery sa vykrivili v niečom čo by sa dalo považovať za hnevlivý výraz. Možno preto, že mu vlkodlak drzo skočil do reči. Vacuus oproti Laxusovi pôsobil celkom krehko. Zdanie môže klamať a stavím sa, že Vacuusov krehký vzhľad je iba lož. ,,Mohol by si nám dať aj nejakú radu?"
,,Áno," Vacuus to slovo zlobne vypľul. Asi nás už mal vážne plné zuby. ,,Väzňom neverte a sebe áno. Sibeon si s vami časom začne zahrávať ako s každý. Väzni si s vami začnú zahrávať a vy budete mať pocit, že väzni sú vaši priatelia a kolegovia vás chcú zabiť. Niekedy to bude aj pravda takže...," zarazil sa, pobavene nadvihol obočie a poprel dôveru v kolegov. ,,Vlastne, neverte nikomu. Dokonca ani odrazu v zrkadle. Sibeon nie je miesto pre priateľstvo."
,,S Vacuusom nie je dobré komunikovať a ani sa s ním nijako paktovať. Ak niečo bude potrebovať on príde za vami. Vy za ním choďte, len ak vás už omrzel život a chcete, aby vás niekto zastrelil," rapkala Lili, keď ťukala číselný kód na dvere za ktorými sa nachádzali zbrane. Bude mi predsa len lepšie, až nejaké budem držať v rukách.
,,Vacuus síce pôsobí chladne, ale nezdalo sa mi, žeby sa s ním vôbec nedalo komunikovať," pípol Adam a my sme konečne vošli do miestnosti. Lili štuchla zapínačom, keďže miestnosť bola bez okien a umelé, biele svetlo osvetlilo zbrane. Laxus sa zachechtal a hrabol po samopaly.
,,To potrebovať nebudeš," Lili mu hneď aj zbraň vytrhla a každému z nás hodila rovnaký opasok, aký mal na sebe Vacuus. ,,To sa používa, iba ak treba väzňov potlačiť. Sibeon síce nikdy kvôli vzbure nepadol, ale malé vzbury sú tu časté. Bacháry ich vždy potlačili skôr, ako stihli vypuknúť v niečo veľké."
,,Ako je možné, že táto vzbura dopadla, tak ako dopadla?" spýtal sa Neil, keď si do opasku strkal baterku. Hneď ma trklo, že to je dobrý nápad. Budeme po Sibeone chodiť potme. Myslím. ,,Sibeon bol predsa pod nadvládou Voraxa a Vorax nikdy nedovolil, aby Sibeon padol. Prečo sa to teda stalo."
,,Sibeon nepadol, Vorax stratil kontrolu. Na pár hodín," dodala, ako keby sa ho tým snažila ospravedlniť. ,,Nič o tomto mieste neviete. To, že sa tu vyhrotila prvá vzbura je dokonalou prácou Voraxa. Je dobrý o tom nikdy nepochybujte. Ak je tu niekto komu môžete veriť tak to nie je ten, čo stojí vedľa vás," väčšina z nás nadvihla obočie. Sebe sme bez výhrad dôverovali. ,,Je to Vorax. Ten, čo stojí vedľa vás do vás pokoje zapichne nôž. Tu áno. To nemôžete veriť ani milencovi," hodila významný pohľad na Viu s Laxusom.
,,Hlúposť," sykla Via a pokojne siahla po ručnej zbrani. To, čím som si vždy bola istá bolo, že týmto priateľom môžem dôverovať, ale čo ak to tak nie je? Čo ak má Lili pravdu?
,,Si tu už príliš dlho. To ťa núti nedôverovať," ozvala som sa ja a Lili sa len zaškerili postaviac sa k dverám, aby nám nemo naznačila, nech si švihneme. ,,Čo sa také stalo, že si myslí, že sa nedá veriť a veríš možno zlému človeku?" jedinú vec, ktorú o Voraxovi viem je to, čo mi vlastne povedal Neil. Sibeon nikdy nepadol. Tak prečo práve teraz? Bolo to takého rozsahu, že to Vorax nedokázal zastaviť? Alebo to bolo tak, ako sa domnieval Neil. Vorax to proste nechcel zastaviť.
,,Keď sa pohybujete po Sibeone radšej si dávajte pozor. Väzňom sa snažte neotáčať chrbtom, lebo nikdy neviete, kedy vás zabijú. Ak si chcete veriť navzájom," pohodila rukami. ,,Vaše vec. Ale tiež aj váš blízky koniec."
,,Väzni predsa nie sú taký nebezpečný. Nemajú zbrane. My ich máme," ozval sa Adama a videla som ako sa hrá s devinou. V tábore sme sa skôr naučili narábať so zbraňami ako chodiť, či rozprávať. Koniec koncov vychovávali z nás zabijakov.
,,Že nemajú zbrane?" Lili vyprskla a začala sa smiať. Nato, že Vacuus pôsobil istým spôsobom napäto, Vorax a Lili ako keby nemali zo Sibeonu až taký strach. Neviem. Možno sa na Sibeon dalo zvyknúť a Vacuus pôsobil napäto, lebo to bol typ človeka, ktorý je vždy napätý. ,,Nič hlúpejšie som nikdy nepočula. Dieťa," urobila k nemu pol kroka a Adam bojovne zdvihol bradu. Tušila som, že bojuje sám so sebou aby na ňu nevyštekol, že on dieťa nie je. ,,V rukách vraha, je zbraň úplne všetko. Všetko."
,,Neboj," urobila som rýchli krok a položila ruky na Adamove ramená, keďže bol ešte stál o kus menší ako ja sama. Vážne to bolo stále naše dieťatko, ten maznáčik partie. Ak sa mu niečo stane, zasiahne to nás všetkých. ,,On sa učí rýchlo."
,,Aby to bolo dosť rýchlo," odvetila Lili a vyšla von z miestnosti. ,,Keď budete odchádzať zavriete dvere. Kód je 187972," zarapkala. ,,Ak tak ho budete potrebovať, budete sem chodiť často. A nezabudnite si obušky," žmurkla a už jej nebolo. Tá posledná poznámka bola však dobrá. Všetci sme ako prvé siahli po zbraniach a vôbec nás netrklo, že si máme vziať obušky a vysielačky.
Ten večer sme sa v rýchlosti prešli Sibeonom iba s baterkami v rukách, lebo slnko už dávno stihol zapadnúť a svetlo v budove bolo povypínané. Stále som si musela pripomínať, že kým sú väzni za mrežami, tak zbraň nepotrebujem. Sibeon nebol veľmi komplikovanou budovou. Bol budovou veľkou a to bol problém. Prvá časť v ktorej sme sa nachádzali a ako som zistila v ktorej sa o poschodie vyšiel nachádzal aj samotný Vorax, mala tri poschodia a my sme boli na druhom. Prvé bolo prázdne, ale iba cez prvé sa dalo dostať do druhej, omnoho väčšej časti budovy."
,,Tie oddelenia vyzerajú ako slnká," Adam ma štuchol do boku, keď sme sa dostali do hlavnej spoločnej miestnosti. Bola to hlavná miestnosť s výškou dvoch poschodí uprostred ktorej sa nachádzala presklená veža. Teda, mňa napadlo, že je to sklo, ale po dotyku som zistila, že to tak nie je. Nech to bolo čokoľvek, bolo to pevné a videla som cez to, ako cez sklo. Veža bola zamknutá a tak sme sa do nej nedostali, lenže na veži visel nákres budovy. Možno pre zorientovanie sa novu prichodiacich.
,,Nie je to zložité. Väzni sú tu dole, ako aj jednotlivé oddelenia A," Neil nákres pochopil ako vždy najrýchlejšie a ukázal jednou chodbou. ,,Tam B," otočil sa a ukázal na opačný smer. ,,A C," došlo mi, že táto miestnosť má tvar trojuholníka a s každého cípu vedie jedna chodba, do miestnosti s guľatým tvarom a z každej tej guľatej miestnosti vedie sedem šesť ďalších chodieb, ktoré sú slepé a sú v nich cely.
,,A hore je jedáleň, telocvičňa, knižnica," tiež som prezerala plán a vymenovávala legendu. Takto na plánoch to vyzeralo celkom jednoducho. V každej okrúhlej miestnosti boli schody vedúce na horné poschodia s týmito miestnosťami, ktoré boli oddelené chodbami, ale inak mali typický obdĺžnikový tvar.
,,Hmm a tadiaľto je dvor," Laxus ukázal na chodbu, ktorú som si smerom sem nevšimla. Dosť možné, že už kvôli tme. Cez tú chodbu sme sem išli.
,,Navrhujem poriadne sa zorientovať ráno. Teraz toho moc neurobíme, iba pobudíme väzňov," zahundrala Via, ktorá rovnako ako ja chcela byť už odtiaľto preč. Mali by sme si zvykať. Stane sa to naším domovom.
,,Kým tu nie sú bacháry nikto neťahá nočné. Viete, že budeme musieť zaviesť aj tie?" pripomenul nám Neil ďalšiu z nepríjemných vecí. Jeden by si pomyslel, že je na nás skoro až urazený, že väzenskú čas opúšťame tak skoro a s úľavou. Ten večer som si ľahla s tým, že ak zajtra budem musieť vstať tých chodieb... brrr. Čo ma to napadlo?! Prečo som súhlasila s niečím takýmto tak ľahko?! Izbu som vyfasovala sama. Via bolo totižto s Laxusom, konečne mali po rokoch jednu izbu a Adam sa nasťahoval k Neilovi, hoci ako ho poznám dlho to tam nevydrží, takže je možné, že skoro ho budem mať u seba v izbe.
,,Nie to neostávam a ani prvý deň!" z izby som sa vypotácala na hluk, ktorý robili vo vedľajšej miestnosti moji kolegovia. Via sa snažila prísť na to, či sú všetky potraviny, ktoré tam naši predchodcovia zanechali čerstvé a v záruke. Všetko otvorené rad radom vyhadzovala.
,,Iba dnes! My sa musím rozpozerať a zistiť ako to tu chodí a ty si...," rýchlo som pochopila, že Neil sa snaží presvedčiť Adama, aby s nami dnes nešiel. Vážne dúfal, že sa mu to podarí? Adam nikdy nebol jedno s tých poslušných detí. Vždy bol svojhlavý. Vlastne, bol presne ako jeho brat. Nedivým sa, že majú jedného otca.
,,Zostávaš tu a bodka! Upraceš to tu a zlikviduješ všetko čo ostalo po predchádzajúcich bachárov. Niekto to urobiť musí!" zreval veľký vlkodlak na malého upíra a Adam sa pod Laxusovím hromovým hlasom prikrčil. Chudáčik, Laxusa je dobré neštvať.
,,Tch!" bolo jediné Adamove vyjadrenie, keď sa za ním zatresli dvere. Trucoval. Laxus mal pravdu, niekto sa starých vecí zbaviť musel a prečo nie práve Adam? Aspoň prvý deň kým sa zorientujeme aspoň my. Laxus nakukol do Adamovej izby, rázne mu povedal, nech urobí čo mu kázal a my sme sa vybrali do väznice. Časť kde sme boli mi a väzenskú časť, oddeľovala krátka chodba s čierneho kameňa, koniec koncov všetku tu bolo z toho čierneho kameňa a veľkými sklenenými tabuľami. Teda, toho podivného skla z ktorého bola aj veža v hlavnej miestnosti. Z tejto chodby viedli aj dvere na dvor a na oboch koncoch tejto chodby, boli mreže, aby sa väzni dostali iba tam kam mi chceme, až na to, že som netušila, ani ako sa tie mreže zavierajú, či otvárajú.
,,Kde trčíte, bude deväť!" privítal nás Vacuus, ktorý sa opieral o sklenenú vežu a fajčil. Možno nám predsa len niečo ukáže. Niečo čo bude aspoň trochu prospešné, keďže zatiaľ nevieme v celku nič. ,,Dvere sa otvárajú na dotyk kríženca. Na môj a na ľudský," vysvetlil Vacuus a položil na dvere z toho podivného skla ruku a zatlačil. Od jeho ruky sa potom podivnom skle rozbehla čierna pavučina dvere vydali ešte podivnejšie zachraptenie a otvorili sa.
,,Budem otvárať ja, tak čo mám robiť?" Neil vybehol za Vacuusom do veže a ja som ich nasledovala tiež. Laxusa ako keby otváranie nezaujímalo. Zostal dole a nakúkal do chodby, ktorá viedla na oddelenie B. Via sa tiež iba oprela do otvorených dverí, aby ostali otvorené. Vo veži bol veľký pult s mnohými tlačidlami a mňa napadlo, že ak toto niekedy pochopím tak môže riadiť lietadlo. Vlastne, čo to trepem lietadlo bolo proti tomuto šuvix!
,,Celé zariadenie je pod dozorom kamier," Vacuus buchol rukou do jedného z mnohých monitorov. ,,Kamery sú na všetkých chodbách, v spoločných miestnostiach, sprchách a podobne. Nie sú len konkrétne na celách ibaže cez kamery na chodbách vidíš aj cely. Súkromie tu väzni určite nemajú a tiež ho nepreferujeme. Jasné? Žiadne súkromie!"
,,Rozmýšľal si nad tým, či tu nemáte otca?" spýtala som sa Neil, ktorý postávali za Vacuusom a sledoval, čo presne robí. Ktorý gombíky vypína a zapína, aby otvoril väzňov a zabezpečil dvere, ktoré bolo potreba. Všetko tu totiž fungovalo, cez túto vežu, čo nebolo veľmi potešujúce, ak ju bude riadiť to pako. Namiesto toho, aby som sa zaujímala o tento hlavný problém, ktorým bol fakt, že Neil bude kontrolovať väzenie začala som rozmýšľať nad svojim otcom. Chytili ho vôbec? Sedí vo väzení? A ak hej, tak nie práve v tomto väzení? Možno bol vrah."
,,Neviem, či bol otec aj vrah. Znásilňoval, ale či niekoho aj zabil," Neil trhol ramenami, ako keby mu to bolo úprimne jedno. Väzni asi začínali byť netrpezliví, lebo sa všetkými troma chodbami ozývali výkriky, kým sa Vacuus hral s gombíkmi. Nevyzeral, že plánuje rýchlo-rýchlo otvoriť cely. Ako keby si užíval čas, kým sú väzni pod zámkom.
,,Mňa to napadlo. Možno tu otca mám a čo ty Laxus? Myslel si na to!" húkla som na chalana, ktorý sa teraz prechádzal v blízkosti sektoru A. Laxus iba v zápore pokrútil hlavou a zdalo sa, že to mu ako odpoveď stačí.
,,Moji rodičia tu nie sú určite neboli kriminálnici, milovali sa," šepla Via, teraz už sedela na schodoch, ktoré viedli k nám a rukou si podložila bradu. Bola jediné dieťa z nás, ktoré matka s radosťou nezahodila. Ju, jej rodičia chceli a bojovali za ňu. Ibaže dieťa vkodlaka a človeka patrí do výcvikového táboru.
,,Vlastne technicky vzato boli," prehodil Neil, keď sa ozval zvuk uvoľnenia dverí a tie sa okamžite začali otvárať a väzni vychádzali z chodieb na spoločné priestranstvo. Mnohí si niečo hundrali, či sa po tom čase, čo strávili v tesnej cele vítali. Via k nám pobehla a asi tiež ako ja zhodnotila, že najprv to celé od sleduje, než sa medzi väzňov zamieša. ,,Tvoju matku zavreli za zneužitie človeka a jeho za to, že trpí nejakou úchylkou alebo je psychicky chorý. Splodiť kríženca je podľa ľudských zákonov, jeden z najohavnejších zločinov, takže je možné, že tvoja matka je v nejakej ženskej väznici."
,,Citlivosť ti vždy bola cudzia, že?" zvrčala som na Neila a rýchlo mu trafila pohlavok. Skôr, ako si stihol uvedomiť odkiaľ priletela zbehla som okolo Vii zo schodov. Nechcem sa s ním doťahovať pred väzňami. Neil svoju autoritu skope veľmi rýchlo, lenže ja by som si ju chcela udržať, kým to pôjde.
,,Kočička," hneď ako sa za mnou zavreli dvere do veže spomenula som si, prečo som tam vlastne vyliezla. Chcela som to tu najprv iba sledovať! Väzni pomaly vychádzali z úseku A a sadali si k stolom, ktoré vyrastali zo zeme a boli z rovnakého čierneho kameňa ako všetko, takisto stoličky okolo nich.
,,Ženské a hneď dve, predsa tu bude zábava," ozval sa ďalší z väzňov. Mierne ma vytriaslo, ale zdvihla som nos do vzduchu a vkráčala na oddelenie A, ako keby som mala skutočne niekam namierené. Prešla som hlavnou chodbou, keď po stranách boli iba sprchy a na oddelení A si okamžite získala pozornosť väzňov. Táto kruhová miestnosť zaberala len jedno poschodie a uprostred kruhovej miestnosti bol štvorec asi dva krát tri metra, ktorý vyzeral ako veža v hlavnej časti. Prešla som k nemu a položila ruku na dvere. Po skle sa rozbehli čierne pavučinky a dvere sa otvorili. Ja som však bola pokojná až potom, čo som ich po sebe zavrela. Čo šaliem?! Viem, že ich je veľa, lenže sa medzi nimi musím pohybovať. Väzni na bachárov bez dôvodu neútočia. Keby som bola lovcom, tak nemám tento problém. Vlkodlaci a upíry by boli všetci nepriatelia. Nestarala by som sa o nich, chytala by som ich a to by bola celá moja robota.
,,Super a teraz ten počítač zapni," trhla som sebou, keď sa mi hlas ozval tesne pri uchu. Bola to vysielačka. Ibaže keď ste vystresovaný, tak vás pri niečom takomto ide poraziť. Treba ma však chápať. Učila som sa, že sú nepriateľa, ktorých treba likvidovať a neotáčať sa im chrbtom, čo sa robí ťažko, keď ste v miestnosti, kde sú ich desiatky.
,,Do kelu, Neil!" húkla som do vysielačky zlostne a všimla si kameru, ktorá mierila práve na mňa. V tejto miestnosti bol rovnaký pult s obrazovkami ako vo veže. ,,Skoro ma trafilo! Si ty normálny!"
,,Miláčik, čo keby si sa prestala schovávať a išla do jedálne. Budú vydávať raňajky. Niekto tam byť musí," zarazila som sa, lebo to nebol Neil, kto prehovoril. Bol to Vacuus. Vážme mi povedal miláčik?!
,,Ale najprv zapni ten počítač. Je to veľký červený gombík, to hádam zvládneš aj ty," rypol Neil a keby som si nepripadala v pasci, tak sa s ním chytím. Nemôžeme sa však hádať a na mne nesmie byť badať stres.
,,Sklapni, nevieš zostrojiť ani blbé rádio," ja viem, že to bola poznámka viac menej do vetra. Zapla som počítač a vyšla z miestnosti vyberajúc sa k točitým schodom, ktoré boli na každom oddelení a viedli do druhého poschodia. Už som poznala Voraxa, Vacuusa a aj Sibeon. Bolo na čase čeliť inej realite. Realite ostrých predmetov, smrteľných potýčok a druhovej nenávisti. Bolo na čase čeliť väzňom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár