,,Opatrne! Opatrne k nemu!" zmocňovala sa ma zlosť, keď som letela do schodov, lebo krik matky nebol vystrašený. Naopak prikazoval a buchot mi naznačoval, že to všetko ide z mojej izby. Ako sa opovážila! Zasekla som sa medzi dverami. Všetko sa to odohralo len v pár sekundách. Mama mi bola chrbtom a dvaja chlapi sa pomaly blížili k Sanusovi, ktorý sa chúlil v rohu. Zaregistroval ma okamžite a jeho jedovato zelené oči prosili o pomoc. Nemala som čas rozmýšľať nad touto situáciou. Jednoducho som obehla matku aj dvoch chlapíkov a okamžite Sanusa zakryla svojím telom. Chlapov som šokovala, lebo sa otočila po matke.
,,Čo to má znamenať?!" zrevala som, keď som si všimla injekcie v rukách mužov. Jedného z nich som už poznala z minula. Met. Druhý muž bol nižší a mal srdečnú tvár. Teraz to však podkopával fakt, že sa k Sanusovi blížil s injekčnou striekačkou. ,,Čo je to za svinstvo?!"
,,Chcela som to urobiť bez tvojej prítomnosti, ale keď si už tu, srdiečko, čo keby si ho prinútila vydržať, kým mu to pichnú?" povedala mama s úsmevom. Určite! Ona nebola rada, že som tu. Povedala som jej, že idem k Aidenovi na malú oslavu a vrátim sa až neskôr. Asi dúfala, že to bude neskoršie. Sanus sa podo mnou hrozne triasol. Bol vystrašený a mohla za to ona! Ako s ním mám urobiť nejaký pokrok, keď ho stále niečo vydesí!
,,Čo je to za svinstvo?!" zopakovala som tú otázku chladne a telom zakrývala Sanusa tak, aby sa k nemu tí dvaja nemali šancu dostať. Skôr to pichnú do mňa ako do neho.
,,Len niečo na uspanie," povedala milo, ako keby to bolo v poriadku. ,,Nechcela som mu to dať, ale inak si nedá odobrať krv. A ja potrebuje jeho krv, aby som zistila, či nie je náhodou chorý. Stále je v tvojej blízkosti a je nemôžem riskovať. Mohol by ťa niečím nakaziť."
,,Ale veď ty si mu už krv odobrala. Vtedy, keď ste ho priviedli. Skontrolovala si ho, či nie je zranený a odobrala si krv. To si mi predsa tvrdila," nielen Sanus sa triasol, ale aj ja. Ja však hnevom a nie strachom ako môj zverenec.
,,Áno, odobrala, ale vieš," zrozpačitela a kolegovia na ňu prekvapene pozreli. ,,Fajn! Vzdávam to! Stratila som tú krv! Trestajte ma!" zvrčala po kolegoch, ktorí si medzi sebou vymenili trochu posmešný pohľad. ,,ČO? Vy ste nikdy nič nestratili?! Neurobila som to schválne!" obrýkla sa na nich. ,,Tú ampulku mám. Dokonca aj označenú, ale nie je v nej krv. Neviem, ako sa to stalo. Bola by som prisahala, že to je ona," vytiahla z kabelky, ktorú mala položenú na mojej skrinke, sklenenú ampulku, na ktorej bola nálepka. ,,V tejto ampule tá krv bola a označila som ju, ale druhý deň ráno bola prázdna."
,,Chceš tvrdiť, že tá krv sa jednoducho vyparila?" spýtal sa Met a na perách mal smiech. Samozrejme, že to znelo totálne absurdne.
,,Nie, ty somár! Asi som urobila chybu! Krv sa len tak nevyparí!" odsekla ona a šmarila prázdnu ampulku späť do tašky. Potom sa otočila na mňa. ,,Takže chápeš, že potrebujem novú krv, aby som zistila, či nie je chorý."
,,Takže ty mi chceš povedať, že si ho zatiaľ na choroby neotestovala?" môj hlas musel byť mierne vyplašený. Ja s ním spím a kŕmim ho lyžičkou, ktorá ide často aj do mojich úst. Výborne. Mohla som od neho už čokoľvek chytiť! ,,Ja ale neviem, či si nechá odobrať krv," mierne som sa od Sanusa odtiahla, aby som mu pozrela do tváre. V očiach mal slzy.
,,Nie som chorý, prísahám," šepol skoro zrozumiteľne. Nielen ošetrovatelia, ale aj matka na neho vypleštila oči. So mnou sem tam hovoril, ale inak nekomunikoval. ,,Som zdravý. Som zdravý. Nenechaj ich. Ja nechcem injekciu." V zelených očiach bolo more sĺz a zúfalstva. Pevne som ho objala. Objatie mi opätoval. ,,Prosím," zatiahol plačlivo. Ani neviem, prečo som mu veril. Verila som, že vie viac o svojom zdravotnom stave, akoby sa mohlo zdať.
,,Je to len troška krvi. Mama by ti mala urobiť pár testov," ako náhle som to vyslovila, bolestne zaskučal a jeho hruď sa párkrát trhane pohla. Rýchlo pokrútil hlavou a nanovo sa rozvzlykal. Hladila som ho po vlasoch a nevedela som, čo mám robiť. Mama tie testy asi bude chcieť. ,,Žiadna injekcia," povedala som pevne. Mala som jednoducho hroznú potrebu ho ochrániť, nech už sa dialo čokoľvek.
,,Na toto si od teba nebudem pýtať povolenie, Selena!" mamin hlas bol prísny. Zdvihla som na ňu svoje modré oči. Ten prísny výraz v tvári som mala aj ja. Tento zamračený prísny výraz som zdedila po nej.
,,Daj mi pár dní, keď to nepôjde po dobrom, tak potom uvidíme," ja som si tiež na svojom trvala a ako sa zdalo, ona nemala záujem sa hádať. ,,Keď to urobíš nasilu, tak už nikomu nebude dôverovať." Bola som si vedomá toho, že Sanus, tam je a že rozumiem každému môjmu slovu.
,,Dobre, na to môžem pristúpiť. Aj tak už nič veľmi nezmením. Už je tu dlho a aj tak testy nie sú urobené. Takže veľký rozdiel v tom nebude. Je jedno, či to urobím teraz alebo o pár dní. Ty ho hlavne jemne prinúť, aby nám dal zo svojej krvi," s tým sa zvrtla a dvaja muži, ktorí si potichu hundrali, sa pobrali za ňou. Prešla som Sanusovi po vlasoch.
,,Prepáč, ale musela som im sľúbiť tvoju krv," povedala som rýchlo, lebo Sanus na mňa pozeral trochu ukrivdene. ,,Je to moja mama a ja ju v niektorých veciach musím poslúchnuť."
,,Musíš poslúchať ako ja svojho pána?" Sanus mierne naklonil hlavu. Stále mu po tvári stekali slzy. ,,Ja musím poslúchnuť vždy. Lebo keď neposlúchnem, tak ma mláti. Vždy sa hrozne hnevá, keď neposlúchnem. Príde si pre mňa skoro? Nechcem sa s ním vracať. Tu mi je dobre."
,,Nikam sa vracať nebudeš. Teraz patríš mne," pohladila som ho po vlasoch a on na mňa vyvalil oči. Bola v nich nádej. ,,Nikomu ťa nevrátim, teraz som ja tvoja pani," hovorila som rýchlo, lebo som pochopila, že zaberá. Začínal mi veriť. ,,Musíš mi len povedať, kto bol tvoj pán. To je celé. Len musím vedieť, kto to je. Až to budem vedieť, tak ťa môžem chrániť."
,,Pán vždy hovoril, že sa máme ľuďom vyhýbať, lebo sú zlí, ale ty si človek a si na mňa dobrá," schúlil sa a rukami si objal kolená. ,,Prečo si na mňa dobrá?" natiahla som k nemu ruku, aby som palcom zotrela jeho slzy. ,,Prečo si na mňa dobrá, keď ľudia majú byť zlí?"
,,Mnohí ľudia sú zlí, Sanus. Tvoj pán sa nemýlil. Mnohí ubližujú. Tvoj pán bol tiež zlý človek. Bil ťa. Povedz mi, kto to bol. Kto bol tvoj pán? Vieš to?" odpovedaj mi Sanus. Musíme sa pohnúť. Bez toho ti nemôžem pomôcť vyriešiť tvoje problémy.
,,Môj pán nebol človek," Sanus v zápore pokrútil hlavou a primračil sa. Zatajila som dych. ,,Ten tvoj kamarát. Ten chlapec, čo sa stále smeje. Má veselé oči. Ten čo má rád tvojho brata. Ten Andreas. On má pravdu. Môj pán je..., je...," hryzol sa do spodnej pery. ,,Vy ste sa na neho za to hnevali, ale mal pravdu."
,,Andreas povedal, že tvoj pán je...," zarazila som sa. Spomenula som si na kráľovnú prekliatych. Spomenula som si na to, ako sa bál slova upír. Lenže to znelo tak absurdne. Iste, aj ja som mala rada fantasy. V mojich policiach boli len fantasy knihy, ale toto. Toto je predsa nezmysel. ,,Ty si myslíš, že tvoj pán je upír," ako náhle som to vyslovila, položil mi ruku na ústa neuveriteľnou rýchlosťou. Až som sebou trhla.
,,Ššššt, nehovor to. Nemá rád, keď sa to hovorí nahlas," pohladila som ho po ruke a odtiahla ju od svojich úst.
,,Keď je tvoj pán hmm-hmm, tak čo si potom ty?" úmyselne som to slovo nepovedala. Nechcela som ho viac rozrušovať. Chlapec zjavne nemá v hlave niečo v poriadku. Alebo jednoducho uveril nejakým lžiam.
,,Pán hovorí, že ja som kólia. To je pes. Povedal o mne svojej žene, že ja som ako kólia. Vraj na okrasu. Nie som ako Dexter a Dixon. O nich povedal, že oni sú ako dobermany. Keď som bol šteňa, tak pán mal iba Dixona. Myslel som si, že sa s ním budem priateliť, ale on ma nemal rád. Pohrýzol ma. Keby ho pán nebol pristihol, tak ma asi zabije. Pamätám si to, aj keď som bol veľmi malé šteňa," zaujato som ho počúvala a neverila som vlastný ušiam. ,,Dextera priviedli, keď som bol starší, ale on sa skamarátil s Dixonom. Po mne stále vrčia. Nemajú ma radi. Pani hovorí, že som ozdoba na sedačku," odmlčal sa a pozrel do boku. ,,Oni sa stále menili na vlkov. Ja to ani neviem."
,,Počkaj," nemusela som to povedať, lebo on sa odmlčal. Naopak, som si tým slovom opätovne získala jeho pozornosť. ,,Ty mi chceš tvrdiť, že si žil s vlkodlakmi? Nejakí dvaja muži sa pri tebe menili na vlkov?"
,,Aj ja som vlkodlak. To nevieš?" vypadal úprimne prekvapený. ,,Neviem prečo, ale neviem sa premieňať na vlka. Dexter a Dixon to vedia. Možno aj preto ma nemali radi. Keď nebol pán nablízku, tak ma občas pohrýzli. Ich často kŕmil mäsom. Ja som vždy dostával len zvyšky zo stola. Asi preto, že sa neviem premieňať," jeho hlas na okamžik posmutnel, ale rýchlo pookrial. ,,Teraz som však tu," usmial sa na mňa. ,,A tebe nevadí, že sa nedokážem premieňať. Som tu a aj keď si človek, tak si ku mne dobrá."
,,Chceš mi tu vážne tvrdiť, že si videl vlkodlakov? Že si dokonca jedným z nich a že ťa väznil upír?" Aiden mal pravdu. Toto je vážne stratený prípad. Sanus prikývol. Chvíľu som mu hľadela do zelených očí a nakoniec som zavrtela hlavou. ,,Neboj, ochránim ťa pred tým upírom. Ale teraz sa poď umyť." Samozrejme, že som nehodlala riešiť túto rozprávku. Neviem, čo ho prinútilo veriť takýmto báchorkám, ale rozhodla som sa, že ho nebudem presviedčať o tom, že sú to hlúposti. Teraz hlavne potrebujem, aby mi veril.
~*~
,,Andreas?" mama mi s rýchlim zaťukaním a opatrným nahliadnutím vošla do izby. Neznášal som, že toto robila. Vždy som jej nadával, aby klopala, lebo ma neraz pristihla v situácii, keď som sa musel červenať ako rak. No čo?! Mám sedemnásť! A som bez frajera!
,,Mamy, keď tak rýchlo vojdeš, tak ani nemusíš klopať," zvrčal som od monitoru. Len som si vyhľadával aktuálne správy. Takže som mal šťastie. Keby som robil niečo iné, tak ma pri tom zase vyruší!
,,Musím sa s tebou o niečom porozprávať," sadla si na kraj postele a nahliadla na obrazovku, aby sa uistila, že skutočne nemám zapnuté porno. Len som vzdychol a zavrel oči. Prvé, čo by som urobil, keby ma prichytila, je to, že to vypnem! ,,Na víkend k nám príde babka s dedkom," zbledol som a rýchlo som na ňu pozrel.
,,To nemyslíš vážne?!" zavyl som nešťastne. To znamenalo, že prídu otcovi rodičia. Mama mala už len mamu a keby mala prísť ona, tak mi to tak nevadí. Ale otcovi rodičia boli náboženský fanatici! Teda babka bola. Dedo bol bývalý vojenský generál a úplný magor! Nevedeli, že som gay. Otec sa s tým zmieril, ale nikdy nenabral odvahu im to povedať. Babka by na mňa určite poslala vyháňačov diabla a dedo by si trval na tom, že je to mizernou disciplínou a mal by som ísť na vojnu, aby som zistil, čo je to byť chlapom.
,,Je mi to ľúto, miláčik, ale budeš sa musieť na víkend trochu..., no," chápal som, čo tým myslela. Zo stien museli polonahí športovci, -nie šport nesledujem, - a tiež dobre stavaní modeli. Moje návlečky so spongybobom sa museli vymeniť za niečo obyčajné! Čo bolo pre mňa depresívne. Žiadna veľká úprava vlasov byť nesmela. Žiadne ceruzky na oči. Žiadne výrazné oblečenie, len obyčajné jeany a tmavé tričká. Navyše, nejako vysvetliť, prečo nemám dievča. Nenávidel som tajiť, kto som!
,,Mamy, nemôžem im to jednoducho povedať? Ty sa s nimi pohádaš, keď ma budú chcieť dať liečiť a možno sa už ani neukážu," zaskuhral som. Toto bude víkend mučení. Mama tiež vyzerala nešťastne. Bola to ona, kto moju orientáciu povzbudzoval. Vždy mi opakovala, že sa nemám hanbiť, ale ako náhle prišlo na jej svokrovcov, tak sa všetko muselo otočiť. Musel som sa hrať na heteráka!
,,Sú to ockovi rodičia. Snáď nechceš, aby bol nešťastný. Ani ja a ani otec nechceme, aby si sa skrýval či...," umlčal som ju len pohybom ruku. Tú reč som poznal. Opakovala sa po každé, keď mali tí blázni prísť. Milujeme ťa, nehanbi sa za seba, sme na teba aj tak hrdí a bla, bla, bla, ale prídu dedkovci, tak sa musíš zatajiť. Jednoducho popreli svoje slová.
,,Ja viem, mamy, ale máš ty vôbec poňatie, ako sa vtedy cítim, ako keby som robil niečo zlé," ako náhle som to vyslovil, prudko ma objala a zase začala opakovať tie otrepané frázy. Ako ma miluje, ako je všetko v poriadku a podobne.
,,Len víkend, Andreas, potom sa môžeš zase vrátiť do svojho zabehnutého štýlu. Urob to pre ocka a aj pre babku s dedkom. Veď babku by šľak trafil a dedo by si až hlasivky vypľul. Ja viem, že sa ti to nepáči, ale...," ospravedlňujúco na mňa hľadela, keď nechala vetu visieť vo vzduchu.
,,Dobre. Je to len víkend. Ale plánujem byť permanentne naštvaný," oznámil som jej a ruky som si založil na prsiach. Nadšene ma pobozkala na líce a vypochodovala z moje izby s veľkým ďakujem. Plus, mi so žmurknutím oznámila, že dnes večer ma už nebude rušiť, takže si môžem ,,robiť" čo chcem. Keď sa za ňou zavreli dvere, nešťastne som sa poobzeral po izbe. Opäť budem musieť urobiť veľké úpravy. Dúfam, že mi aspoň Es pomôže. Lebo tá bude určite frflať na debilitu mojich starkých.
~*~
,,Fúú," vyfúkol Andreas, keď som im povedala o vypočutom rozhovore na Aidenovej malej oslave. Aiden hľadel do zeme. Nebola som si istá tým, či im to povedať, ale prišlo mi to správne. Nemali by sme mať pred sebou takéto tajnosti. ,,Tak keď chceš, aby som sa od teba držal ďalej, tak ja sa pokúsim," povedal Andreas a vážne to vyznelo smiešne, aj keď tu vládlo trápne ticho.
,,Prestaň rozprávať kraviny!" Aiden to však vzal smrteľne vážne a preťal Andreasa nepríjemným pohľadom. ,,Mama sa bála o mňa. O teba ani tak nešlo. Asi by dobre nezobrala, keby som jej oznámil, že som gay."
,,To máloktorý rodič vezme dobre. Obzvlášť, keď je to z ničoho nič," pripomenula som ja. Decká sa po sebe len rýchlo obzreli. To sa rodič väčšinou dozvie z ničoho nič. ,,Ale o tomto som sa baviť nechcela," zahovorila som. ,,Potrebovala som vám povedať, čo som si vypočula, ale hlavne som vám chcela povedať, že Sanus sa včera rozrečnil," okamžite som mala ich plnú pozornosť, ako keby predchádzajúci rozhovor ani nebol. ,,Tak to neuveríte, čo som sa dozvedela...," a tak som spustila.
,,Ha!" víťazne na nás ukázal Andreas a vstal z koberca, aby sa presunul k Sanusovi sediacemu na posteli. Keď ho Andreas pohladil po vlasoch, Sanus doslova zapriadol a objal Andreas okolo pása. ,,Mal som pravdu!"
,,Snáď si vážne nemyslíš, že vlkodlaci a upíry existujú," Aiden pretočil očami a Sanus na neho pozrel mierne ukrivdene. Pred mojimi priateľmi si nechápal slová väčšinou pre seba. Andreas Sanusa pohladil po chrbte. Sanus si tie jemné dotyky úplne užíval. Miloval ich.
,,A prečo nie? Potvrdil nám to," Andreas nežne pozrel na krásneho chalana, ktorý sa mu rozťahoval pod dlaňami a šmajchloval sa ako veľká mačka. ,,Máte to neuveriteľné tajomstvo pred očami. Ja si nemyslím, že Sanus je blázon. Ja si myslím, že je vlkodlak. Jeho pán si tu pre neho bol. Ja som vravel, že to bol určite upír."
,,Ty si blázon," odsekol Aiden. ,,Je to nezmysel, rozprávka. Teraz realita. Upíry a vlkodlaci neexistujú. Nech už toho chalana podviedol hocikto, odviedol dokonalú prácu. Prečo si myslíš, že sa akurát on nevie premieňať na vlka, aj keď je vlkodlak? Lebo je to lož!" ja aj Senia sme boli ticho. Obe sem trochu primračene sledovali výmenu názorov tých dvoch.
,,No, vlastne," Andreas sa zrazu pobavene usmieval. ,,Možno sa nevie premeniť z iného dôvodu," sledovali sme, ako Andreas prešiel prstami po náramku na Sanusovej ruke. ,,Striebro. Ten náramok je strieborný."
,,Nemá striebro vlkodlaka páliť?" vymenila som si so Seniou ďalší rýchly pohľad, ale v druhej chvíli som už čupela pri Sanusovi. Náramok s jeho menom bol skutočne zo striebra.
,,Striebro možno robí niečo iné. Možno vlkodlaka nepáli, ale zabráni mu, aby sa premenil. Sú to predsa legendy. Nejaká pravda na tom byť musí, ale koľko jej je, to už je otázne," mudroval Andreas dôležito.
,,Ste cvoci," pretočil očami Aiden, ale aj tak nezaprel, že nás podrobne pozoroval. Tiež v ňom hlodal červíček pochybností.
,,Môžem," ukázala som na náramok na Sanusovej ruke. Sanus nerozhodne náramok pozoroval.
,,Pán povedal, že si ho nesmiem dávať dole. Ale teraz si pani ty, nie?" Sanus mierne naklonil hlavu, keď prehovoril. Andreas sebou trochu trhol. Sanus predsa nerozpráva. Ale ako sa zdalo, začínal nám dôverovať. Teraz sa dozvieme, či je to pravda a ak je, tak do čoho sme sa to zaplietli?! Moje prsty rozopli striebornú retiazku a ja som náramok dala bokom. Nič sa nestalo. Pokiaľ sme čakali niečo výnimočné, tak sa nič nedialo. Sanus ďalej ležal na posteli, s hlavou v Andreasovom lone a sledoval retiazku, ktorú som položila na skrinku.
,,Ste spokojní?" spýtal sa Aiden trochu štipľavo, ale pravda bola taká, že sme nevedeli, či sme spokojní. Ak by bol Sanus vlkodlak, tak sa nezmení z ničoho nič. Musí sa premeniť sám alebo za pomoci mesiaca.
,,Potrebuješ na premenu spln?" spýtala sa Senia a Aiden sa pleskol do čela. Nemusel to vysloviť, ale ja som počula tie zúfalé slová ,,nehovor, že aj ty si skočila na tú blbosť," aj keď tie slová neboli vyslovené nahlas, vírili okolo nás.
,,Dexter a Dixon sa premieňajú, kedy chcú, ale ja sa premeniť neviem," Sanus trhol ramenami, ako keby s tým bol zmierený. Možno znie divne, že sme okolo neho pokojne sedeli, keď nám tvrdil, že je vlkodlak a boli sme skôr vzrušení ako vystrašení. Zatiaľ sme však nedostali žiaden dôkaz, tak prečo by sme sa báli. Zatiaľ to stále mohlo byť tak, ako tvrdil Aiden. Sanus bol tak psychicky zdeptaný, že uveril všetkému, čo sa mu povedalo bez racionálneho uvažovania.
,,A nemohol by si sa skúsiť premeniť? Vieš, ako sa to robí?" povzbudzoval ho Andreas, ktorý chcel za každú cenu dokázať svoju pravdu. Keby ju totiž mal, tak by jeho ,,rozprávky" zvíťazili nad racionálnym uvažovaním Aidena.
,,Asi áno," Sanus zliezol z postele a dopadol na všetky štyri. Nič. Privrel oči a snažil sa sústrediť. Stále nič. Dokonca ani po piatich minútach sústredenia sa nič nestalo. Sanus trhol ramenami a Aiden sa zachechtal. ,,Ja sa neviem premeniť," Sanus nešťastne vyskočil na posteľ, lebo pochopil, že nás mierne sklamal.
,,Tak a teraz sa budeme baviť reálne?" spýtal sa pobavený Aiden. Vrátila som sa naspäť k nemu a zabudla som na náramok, ktorý nevinne ležal na mojej skrinke.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár