Započula som šuchot a pri posteli som si všimla rýchly pohyb. Zapla som svetlo. Ten rýchly pohyb, bol ten chlapec, ktorý sa premiestnil z boku postele do rohu medzi posteľou a stenou. Vyplašene na mňa hľadel a tak som sa posadila na to miesto čo včera, asi dva metre od neho. Vytiahla som sušienku zo škatule a strčila ju do úst.
,,Chceš?" ponúkla som mu a natiahla ruku so škatuľou. Odvahu mu musel priniesť hlad, lebo sa trochu uvoľnil a natiahol ruku. Ako keby mu spomalene došlo, čo robí. Ruku zase poplašene stiahol, ako keby uvažoval, či naozaj môže. Stále zvažoval, či mi môže alebo nemôže veriť. ,,Tak poď si pre ňu," vyzvala som ho a on opäť natiahol ruku, ale zase ju rýchlo spustil a pokrútil záporne hlavou. Ďalší znak toho, že mi rozumie. Škatuľu som zavrela a hodila ju k nemu. Mykol sa, zaskučal a schoval sa pod ruky, ako keby som ho plánovala udrieť. ,,Neboj sa, len ti ju dávam, keď si nechceš ísť po ňu sám," povedala som len šeptom, aby som ho nevystrašila ešte viac. Opatrne zdvihol pohľad a pozrel na škatuľu, ktorá teraz ležala, len kúsok od neho. Nervózne pozrel na mňa, ale potom po nej čapol, ovoňal ju a následne začal vyjedať. ,,Chutí?" spýtala som sa. Len na mňa úskokom pozrel bez odpovede a ďalej sa venoval sušienkam. ,,Neponúkneš ma?" navrhla som mu. O tie sušienky som záujem nemala, ale chcela som, aby začal komunikovať, aspoň trošku. Gestami alebo činmi, keď už nie rečou. Zarazil sa, pozrel to na mňa a to na škatuľu. Chvíľu zvažoval a ja som vedela, že sa jedla vzdať nechce. Zavrel škatuľu a neochotne mi ju šuchol po koberci.
,,Ďakujem," usmiala som sa na neho. ,,Vidíš a ani to nebolelo," škatuľu som ani neotvorila. Natiahla som ruku s ňou smerom k nemu. ,,Tak a teraz si po ňu poď," primračil sa. Myslím, že chápal, že som ho podviedla. Pochopil, že mi o sušienky nešlo, chcela som ho len zlanáriť k sebe. Pokrútil záporne hlavou. ,,Chceš ešte?" prikývol. Jasne, že chcel, musel byť hladný. ,,Tak si pre ňu poď," trvala som si na svojom, ale moje pobádanie skončilo, len ďalším pokrútením hlavy. Vzdychla som. Bolo to horšie ako s túlavou mačkou. Tú ste si získali rýchlejšie ako tohto chalana. V jedovatých očiach bol stále strach. ,,Nemusíš sa ma báť. Poď," pochopila som, že on nepríde a tak musím ísť k nemu. Keďže som sedela na zemi, tak som sa k nemu začala pomaly blížiť štvornožky. Jeden krok, bol ešte celkom pokojný. Krok druhý, vydesene na mňa hľadel. Krok tretí, mykol sa poplašený a keď som urobila krok štvrtý, schúlil sa, rukami si začal chrániť hlavu a chvel sa. ,,Dobre ako chceš," mala som čo robiť, aby som skryla podráždenosť. Len som k nemu prišuchla škatuľu. Sedela som na zemi skoro hodinu, teraz už len meter od neho, než nazbieral odvahu. Aj keď som tam sedela škatuľu si zobral a znovu začal vyjedať. Vážne bol ako zviera. Zviera, ktoré bolo treba skrotiť. Vstala som a on sa na mňa vyplašene pozrel. V duchu som si nadávala. Veľmi prudký pohyb, nabudúce pomalšie, ty tela.
,,Ráno prídem," šepla som mu a vyšla z izby zamykajúc. Musela som ho zamknúť, aj keď mi to bolo trochu ľúto, ale naozaj bol ako zviera a ja som nemohla riskovať, že niečo vyvedie.
Ráno som vošla do kuchyne. Bola nedeľa a Liam už stihol zožváchať tri štvrtinu vianočky. Daisy sa zase stihla celá zagebriť čokoládovým jogurtom, otec už bol určite v nedohľadne a mama umývala riad. Daisy mala tri roky. Bola hrozne živá a mala rovnaké oči ako môj brat. Svietivo modré. Na hlave jej mama vždy robila dva blonďavé copíky.
,,Nemyslím si, že je nebezpečný, ale je zahnaný do kúta," otočila sa na mňa mama a položila utierku na dres. Pozrela som na ňu. ,,A tak by ti mohol niečo urobiť. Môžeš k nemu, ale len s niekým," pochopila som, že matka vie o tom, že som bola v noci za krásnym, záhadným chlapcom.
,,Ale keď je nás veľa, tak je vydesený ešte viac," zamračila som sa nespokojná. Nebolo to preto, že by sa chlapec bál, ale ani neviem prečo sa ma zmocnila túžba, aby sa ten neznámi, krásny chlapec fixoval na mňa. Tušila som, že sa nafixuje. Keď budem pri ňom vysedávať dostatočne vytrvalo,- na čo matka nemala čas,- tak si ho získam. Mama sa na mňa zamračila.
,,Musím do väznice," povedal prísne. ,,Môžeš ísť za ním, ale Liam musí s tebou. Jasné? Je lepšie, že nie je sám, aspoň vie, že sme na neho nezabudli. A dohliadnite na Daisy," s tým vyšla z kuchyne a vybrala sa do schodov. Utekala som za ňou. Navyše Liam sa netváril ako niekto, kto je ochotný som mnou vysedávať pri cudzom chalanovi.
,,Ale mamy...," chcela som namietať, keď sme došli až k dverám, za ktorými sa nachádzal náš návštevník.
,,Žiadne ale," odsekla, odomkla a vošla. Hneď sa aj na chlapca, ktorý sedel v rohu, zamračila. ,,Prečo si nič nezjedol? No tak, musíš byť hladný," všimla som si, že na zemi neďaleko chlapca je omeleta, aj s džúsom.
,,Mne sa ho aspoň podarilo presvedčiť, aby niečo zjedol," pozrela som na mamu posmešne. Fľochla po mne pohľadom. ,,Ty máš dojem, že to vieš lepšie ako ja?" spýtala sa a ukázala na chlapca s jedovatými očami, ktorý na nás hľadel a bol vydesenejší ako v noci. Samozrejme, nabehli sme tam v menšej hádke.
,,Nie, ale myslím, že ty na neho nemáš čas a jemu sa treba venovať," odvetila som a zložila ruky na prsiach. ,,Aj teraz utekáš a to je nedeľa. Nemáš čas ani na Daisy a nieto ešte na neho. Zvládnem to, len nesmiem mať za chrbtom Liama. Liam je blbec. Akurát sa bude baviť na tom, ako ľahko ho chudáka vie vystrašiť."
,,No to je pravda," mama sa zamračila do zeme. ,,Dobre, vieš čo, dávam ti dva týždne na to, aby si sa k nemu dostala a keď sa k nemu dostaneš, tak si ho tu necháme. Keď s ním urobíš nejaký pokrok, ostane tu. Pokiaľ nie, tak ho pošlem preč. Nechcela som, ale ako si správne poznamenala, ja na neho nemám čas. A navyše za neho mi nikto ani nezaplatí." Rozhodila rukami a odišla. Sadla som si na zem meter a pol od chlapca a hľadela na neho. ,,Prečo si nič nezjedol?" ukázala som na tácku s omeletou a džúsom. Iba na mňa hľadel. Po tom čo matka odišla, mi prišlo, že sa uvoľnil. To, že som chlapca dostala na starosť malo jednu výhodu. Bude to Liam kto vyfasuje Daisy, ktorú je treba umyť od jogurtu.
,,Veľmi ti to s ním nejde," poznamenala matka, keď som o týždeň v piatok vyšla z hosťovskej izby. Matka vyhlásila, že nikto okrem mňa a jej k nemu nesmie, lebo chlapec sa bojí. Myslím, že Liamovi to bolo jedno. Netúžil tráviť čas s cudzím chalanom ako ja. ,,Nič neje a dokonca si sa k nemu stále nepriblížila. Vážne si stále myslíš, že to s ním zvládneš? Ja by som ho už mohla prinútiť rozkecať sa."
,,On sa ale nechce rozprávať, mamy," zamračila som sa na ňu. Vždy ma podceňuje. Je jasné, že trpím pocitmi neschopnosti! Ona sama mi naznačuje, že som neschopná. ,,Stále sa bojí, ale keď ho pošleš preč, tak ničomu nepomôžeš."
,,Ja viem. Preto som ti dala tie dva týždne, lebo ja mám toho veľa. Potom to s ním na chvíľu skúsim aj ja a keď neuspejem, tak čo s ním?" mykla ramenami. ,,To bude znamenať, že je to ťažký prípad a patrí do ústavu."
,,Tam by to bolo pre neho ešte horšie," zvrčala som potichu. Bola som presvedčená, že ten chlapec sa len bojí. Muselo sa mu stať niečo zlé, ale čo? Vedela som, že v ústave by do neho len pchali lieky. A ja som nemala dojem, že chlapec je psychopat, len vydesený. Hoci som nechápala, čo také sa mu mohlo stať, že nám nechce veriť.
,,Inak zase nič nejedol. Neje skoro vôbec," otočila sa na mňa mama strápene. ,,Nosím mu jedlo, ale nikdy sa nenaje," toto bola vec, ktorá trápila aj mňa. Bol chudý a ani raz sa od doby čo tu bol poriadne nenajedol.
,,Odo mňa si občas niečo vezme, ale sú to väčšinou kekse," zamračila som sa opäť. ,,Na tom žiť nemôže," mrmlala som si viac pre seba.
,,Veď práve. Dva týždne ho máš mať na starosti ty. Prinúť ho aspoň niečo zjesť," prikázala mi a zmizla v kuchyni. Rozkazy sa dávajú ľahko, ale ako zariadiť, aby jedol. A prečo sa vôbec bojí najesť sa?
Bola sobota druhý deň. Aj dnes som sedela v izbe pri posteli a príliš som si chlapca nevšímala. Moje vysedávanie tu, -celý týždeň,- zatiaľ neprinieslo žiadne plody. On bol stále natlačený k stene, skoro nič nejedol a stále mal na sebe tie špinavé handry. Oprela som sa o posteľ a zavrela oči. Ten chlapec by sa potreboval poriadne najesť a umyť, ale aj keď sme sem jedlo nosili hocijak voňavé a lákavé, on nejedol, -teda okrem sušienok,- nič. Razom som primrzla. Mala som zavreté oči a nezapočula som pohyb a práve preto ma prekvapilo, keď som zacítila na tvári dotyk. Len trochu som pootvorila oči a srdce sa mi rozbehlo vzrušením. Bol pri mne a vyzeral, že sa nebojí. Bol uvoľnený, keď mi rukou jemne prechádzal po tvári.
,,No, ahoj," šepla som s úsmevom. Prekvapene, nie prestrašene, ale prekvapene stiahol ruku, ale zostal pri mne sedieť a zvedavo si ma obzeral. ,,Ty sa ma už nebojíš?" spýtala som sa potešená, lebo zase natiahol ruku, aby sa ma dotkol. Radšej som sa ani nepohla, aby ho môj pohyb nevyplašil. Jeho ruka mi začala jemne prechádzať od spánku cez krk, až k paži. Striaslo ma, keď sa jeho koža dotýkala mojej. Mykol sa, keď si všimol na mojej koži zimomriavky a ja som prestala dýchať. Nesmie sa vydesiť. Hlavne ho nesmiem vyplašiť. Srdce mi tĺklo ako splašené a ja som tŕpla, aby sa zase nestiahol do kúta. Pomaličky som zdvihla ruku. Do kúta sa síce nestiahol, ale schúlil sa v čakanom údere. Bili ho. Museli ho biť inak by sa tak nebál. Teraz som už bola o tom presvedčená, hoci ja a psychológia sme sa kvôli mamke psychologičke nekamarátili. Pohladila som ho po ramene.
,,Neudriem ťa," šepla som mu a ruku presunula na jeho špinavé vlasy. ,,Nikdy by som ťa neudrela," zdvihol pohľad a moja ruka skĺzla z jeho vlasov na jeho tvár. Aj keď bol taký špinavý, bol nádherný. A vtedy ma prekvapil a prekvapil ma veľmi milo. Ľahol si na zem a hlavu si položil do môjho lona. Prudko som sa nadýchla, srdce tĺklo ako divoké. Zveril sa mi, nebál sa ma. Musel si uvedomovať, akú nekrytú polohu zaujal. Teraz by som mu mohla ľahko ublížiť. Zdvihol ruku a začal sa hrať s mojim príveskom v tvare vlka, ktorý mi visel na krku, na zlatej retiazke. ,,Si nádherný," povedala som ticho, hľadiac mu do tváre. Stále som sa bála hovoriť nahlas, aby sa nevydesil. Pozrel mi do očí, ale bol to len rýchly pohľad a zase sa začal venovať prívesku. Sedela som s ním na zemi dve hodiny a občas som mu jazdila prstami po tvári, občas sa zase natiahol on po mne. Zívol.
,,Si hladný," vyhlásila som a mierne som sa zamrvila, aby som mu dala najavo, že hodlám vstať. Neochotne zo mňa vstal. ,,Hneď sa vrátim," povedala som mu, keď si ma začal obzerať nanajvýš ukrivdene. Nechal ma odísť, ale všimla som si, že zostal sedieť pri boku postele. Nestiahol sa do rohu. Izbu som zamkla a zbehla dole po schodoch. Na obed sme mali nejaké mäso v krémovej omáčke. Nabrala som plný tanier, nasypala som hranolky, dala zohriať. Modlila som sa, aby konečne jedol, keď mikrovlnka zapípala. Vytiahla som jedlo von a zobrala aj pohár s džúsom vracajúc sa do izby. Keď som otvorila dvere, našla som ho zase v rohu, ale keď uvidel, že som to ja, -a aj to ako som si sadla vedľa postele, a na zem položila tanier s pohárom,- podišiel štvornožky ku mne.
,,Chceš?" spýtala som sa ho. Pozrel na mňa a potom na jedlo. ,,Je tvoje," ukázala som na tanier. Pričuchol k tanieru ako pes, ale do jedla sa veľmi nemal. Žeby som ho skúsila kŕmiť? Za skúšku nič nedám. Napadlo mi, keď mi už bolo jasné, že jesť nezačne. Mäso bolo mäkké a tak som ho oddelila lyžičkou a nabrala aj s omáčkou. Natiahla som lyžičku k jeho ústam, mykol sa a nedôverčivo na lyžičku hľadel. ,,No, otvor ústa," usmiala som sa povzbudivo. Chvíľu sa na mňa pozeral, ako keby som ho chcela podviesť a následne záporne pokrútil hlavou. V očiach mal jasnú nedôveru, keď pozrel to na tanier a to na lyžičku v mojej ruke.
,,Čo si myslíš? Že ťa chcem otráviť, alebo čo?" pokrútila som hlavou, lebo som jeho správaniu nerozumela. Ale on na mňa pozrel tak, až mi došlo, že sa nepletiem, ale možno sa mi to naozaj len zdalo. ,,Pozri, že nie je otrávené," povedala som a lyžičku strčila do vlastných úst. ,,A naviac je to dobré," oznámila som mu s úsmevom, keď som prehltla. ,,Teraz ty," nabrala som na lyžičku ďalšie mäso. Chvíľu ma pozoroval, ako keby naozaj čakal, že sa zrútim mŕtva, ale keďže sa nič nestalo, nahol sa a konečne dovolil, aby som mu lyžičku vložila do úst.
,,Je to dobré, nie?" spýtala som sa ho s miernym smiechom. Chvíľu totiž prežúval ako gurmán, ktorý to hodnotí. Nabrala som ďalšie jedlo. Potešilo ma, že sa nakoniec nechal aspoň kŕmiť. ,,Sám to neskúsiš?" navrhla som mu a lyžičku som mu podávala. Odskočil od lyžičky a zamračila sa na ňu, ako keby ho bola škaredo urazila. Pochopila som rýchlo a nechcela som, aby prestal jesť, preto som mäso nabrala znovu a radšej ho kŕmila. ,,Nemusíš jesť sám, ak nechceš," znovu som sa usmiala. Síce som ho kŕmila, ale on bol ako decko. Nevedel pri tom obsedieť. Chodil štvornožky okolo mňa, občas prestrašene pozrel na dvere a vyskočil sem-tam aj na posteľ. Skúšal novú lampičku, ktorú sem mama musela doniesť, keďže tú starú rozbil. Dobrých päť minút ju vypínal a zapínal a na moje volanie príliš nereagoval. Až po chvíli si mi zase ľahol do lona a ja som sa začala hrať s jeho náramkom. Až vtedy mi došlo, čo je na ňou vyryté.
,,Sanus," šepla som a on mi pozrel do tváre. ,,Voláš sa tak? Hovoria ti Sanus?" spýtala som sa ho. Chvíľu vyzeral zamyslene, ale potom prikývol. Usmiala som sa. Mala som už jeho dôveru, aj meno. Dobrý začiatok. Dnes to s ním išlo výborne.
,,Tak to ma podrž!" vykríklo zrazu odo dverí. Sanus sa prudko posadil a schoval sa za môj chrbát. Matka nemávala také spontánne reakcie, ale asi aj ju veľmi prekvapilo, keď si všimla, že chlapec leží v mojom lone a je pokojný. Mohla som to brať ako urážku, lebo evidentne do mňa dôveru v to, že chlapca zvládnem, nevkladala.
,,Zostaň tam!" prikázala som jej, keď sa chlapcova ruka na mojom ramene zovrela skoro bolestne. Schoval sa za mnou, ruky mal na mojich ramenách a čím bola mama bližšie, tým bol jeho stisk pevnejší. Zastavila sa, keď si všimla, že som bolestne stiahla tvár a jeho ruky na mojich ramenách. ,,Neboj sa. Ona ti neublíži," šepla som a svojou rukou pohladila jednu jeho, ktorá mi zvierala rameno. Uvoľnil stisk, asi mu došlo, že mi ubližuje a ja som tušila, že budem mať na ramene riadnu modrinu. Super. Musela som dať pozor, aby si ju nevšimol Liam, lebo ten bude chcieť vedieť, odkiaľ ju mám a keď budem klamať, on to spozná. Vždy spozná, keď mu klamem. Budem mu musieť povedať pravdu a Sanus by mohol byť razom v nebezpečenstve. Liam bol mojim ochraňovaním vždy posadnutý. Mnoho chalanov sa mi práve kvôli bratovi vyhýbalo.
,,To zjedol on," matka pozrela na prázdny tanier, ktorý bol stále na zemi aj s pohárom.
,,Áno, jedol, konečne," prikývla som a oprela som sa o posteľ, čím som Sanusovi znemožnila, aby sa za mnou schovával. Pozrel vyplašene na mamu, keďže som už medzi nimi nebola ako bariéra ja. Mama si čupla, trhol sebou dozadu a pozrel do rohu.
,,Ku mne nejdeš?" navrhla mu a natiahla k nemu ruku. Zdalo sa, že zvažuje útek späť do rohu. To som nechcela, ale ak ho znovu začnem brániť, môže si to vyložiť tak, že sa má mamy báť. Rozhodol sa. Do rohu sa nestiahol. Naopak ma objal okolo pása a tvár schoval v mojom lone. Úplne sa ku mne pritisol.
,,Strašíš ho," pozrela som na mamu vyčítavo. Bola som veľmi rada, že si vybral ako bezpečné miesto práve mňa. ,,Bojí sa ťa," povedala som mierne hnevlivo a jemu som jemne prešla rukou po chrbte.
,,Zdá sa, že ti verí. Je dobré, že verí aspoň niekomu. Úprimne som si nemyslela, že to zvládneš," priznala sa a ja som sa na ňu nepekne zamračila. Samozrejme, ona nikdy nečakala, že niečo zvládnem. Vždy som bola predsa tá neschopná! Keby mi to aspoň nedávala stále najavo!
,,Díky, za prejavenú dôveru," zahundrala som si popod nos. Bola som však na to už zvyknutá. To Liam bol tá hviezda, ktorá všetko dokáže a zvládne. Nie ja.
,,Tak prepáč, splietla som sa," pretočila očami ako keby moju podráždenosť nechápala. Ako keby som k nej nemala dôvod. ,,Teraz je to už úplne tvoj prípad," povedala a vstala. To ako myslí vážne? Prenecháva mi Sanusa? Sanus opatrne zdvihol hlavu a pozrel na ňu až keď bola pri dverách. Usmiala sa na neho. ,,Ty máš Selenu rád, že?" len sa mi to zdalo alebo naozaj jemne prikývol?
,,Mimochodom, mamy," zastavila som ju keď už-už chcela odísť. ,,Volá sa Sanus," musela som sa pochváliť tým, že poznám jeho meno, keď mi ho zverila. Konečne prejavila smerom ku mne dôveru.
,,Ako to vieš?" zamračila sa zamyslene, lebo aj ona pochybovala o tom, že chlapec sám prehovoril.
,,Má to na náramku a potvrdil mi to prikývnutím, keď som sa spýtala," mama pozrela na chlapcovo zápästie na ktorom sa vynímal jeho náramok. Aj on si ho už všimla, ale nevšimla si vyryté meno.
,,No aspoň vieš, ako ho máš volať," s tým sa odporúčala.
Za oknami už dávno padla noc. Sanus mi driemal v lone a bol uvoľnený. Bola som rada, že sa mi úplne zveril, ale dnes som už bola hrozne unavená a aj keď nerada, musela som od neho odísť aspoň trochu sa vyspať. Hodiny práve ukazovali pol jedenástej.
,,Sanus," jemne som mu prešla prstami po tvári, aby som ho zobudila. Unavene na mňa pozrel. Naozaj nespal, len driemal. Zamrvila som sa a on pochopil, že vstávam. Posadil sa a zívol. ,,Prídem zajtra," povedala som mu, keď som polámaná vstala. Predsa len sedela som na zemi niekoľko hodín. Podišla som k dverám a započula som..., zaskučanie? Prekvapene som sa otočila. Sanus napoly ležal, napoly sedel na boku na zemi a smutne na mňa hľadel.
,,To ty?" spýtala som sa prekvapene a keď som natiahla ruku po kľučke, -pozorujúc ho,- ublížene pozrel na kľučku a z hrdla sa mu vydralo ďalšie zaskučanie.
,,Ty nechceš, aby som odišla?" spýtala som sa ho. Pokrútil záporne hlavou a dotknuto pozrel na dvere. ,,Dobre," zhodnotila som, že dnes sa asi nevyspím. ,,Ale aspoň donesiem niečo na jedenie a hneď som späť," oznámila som mu a vyšla som z izby. Bolo pol jedenástej a jesť o tomto čase už nebol nijako geniálny nápad, ale môj žalúdok mi dával bolestne najavo, že jemu je fuk, koľko je hodín. On chce, aby som do neho niečo nahádzala a navyše, aj tak sa s tým podelím so Sanusom.
Zbehla som do kuchyne. Takže na noc niečo ľahké. Vytiahla som sklenenú misu, z chladničky smotanu, našla som aj cukor a kakao. Balík piškótou to tiež istil. Vybrala som polievkovú lyžicu. Smotanu vykydla do misky, dve polievkové lyžice cukru, plus lyžica kakaa a zamiešať. Dobrota. Nahádzala som do misky aj niekoľko piškót. Nech to aspoň trochu zasýti. Vracala som sa naspäť do izby, keď ma na schodoch zastavila mama.
,,Ja viem, že je sobota, ale ty si sa ešte nebola ani umyť?" prezrela si ma. Ja som bola totiž stále v teplákoch a domácom tričku. Nebol čas sa starať o seba, keď som mala na starosti Sanusa. Ani jeden z mojich priateľov mi nezavolal, teda okrem Andreasa. Od toho som mala už štyri zmeškané hovory a päť hysterických SMS. Andreas bol môj sused a neskutočne dobrý kamarát. Teraz bol však na lyžovačke s rodičmi a tak som sa ním nezaoberala, ale ako sa zdalo, tak pobyt s rodičmi mu už liezol na nervy.
,,Od rána som stále pri Sanusovi a on si teraz zmyslel, že chce, aby som s ním ostala aj v noci," odvetila som a ani som si neuvedomovala, ako to znie.
,,Tak Seanus chce?" mama zamrkala. ,,On už rozpráva?"
,,Nie, ale dal mi to patrične najavo, keď som mu povedala, že sa vrátim, až ráno. On ti doslova skučí ako pes," rozhodila som rukou, ten zvuk, ma dosť prekvapil.
,,Je to tvoj prípad, dávam ti voľné ruky," odvetila a zmizla mi v kuchyni. To že sa veľmi nestará ma ani neudivovalo. Nikdy sa o nič nestará! Vošla som do izby. Bol v rohu, ale keď ma uvidel, štvornožky ku mne urobil pár krokov. Vážne je ako pes.
,,No, ahoj," usmial som sa na neho a sadla som si na posteľ. Veľmi rýchlo na ňu vyskočil. Misku som držala v ruke a on smerom k nej začuchal zase len ako pes. ,,To je dobrota," povedala som mu a nabrala som na lyžičku. Pozoroval lyžičku nedôverčivým pohľadom a potom pokrútil hlavou v zápor. ,,Prepáč, zabudla som," došlo mi a strčila som lyžičku do vlastných úst. ,,Vidíš, neumieram," zasmiala som sa a znovu som nabrala prikladajúc lyžičku k jeho ústam. Neváhal a teraz ma nechal bez protestu vložiť mu lyžičku do úst. Myslím, že zhodnotil, že miláčik je moc dobrý, lebo ja som z neho teda veľa nemala. Toto bol ochotný jesť až príliš. Dojedli sme a on sa na mňa pobavene usmial. Jeho úsmev ma očaril, ale aj tak som sa musela spýtať. ,,Čo je?" nechápala som, lebo bolo jasné, že sa na niečom dobre baví. Zobral mi lyžičku z ruky a ukázal mi ju. Pozrela som sa do nej. Uvedomila som si, že mám na kútiku úst trochu miláčika, to to ho pobavilo. Chcela som si miláčik zotrieť rukou, ale on sa ku mne naklonil tak rýchlo, že som si ani neuvedomila, kedy sa ku mne dostal tak blízko. Srdce sa mi bláznivo rozbúšilo. Vtedy som zacítila jeho jazyk na kútiku svojich pier. Odtiahol sa. ,,Ďakujme, asi," povedala som s vytreštenými očami, keď sa zmocnil misky a začal ju vylizovať. Pri tom chlapcovi jeden nevedel, či je zviera alebo človek. Stále sa správal dvojako.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár