,,Uvedomuješ si, že ja spím so Sanusom. Budeš v mojej izbe sám," oznámila som mu a on mi so smiechom odpovedal, že to sme predsa už zažili. Znechutene som pozrel na hodiny. Bolo pol jedenástej. Otec bol pracovne mimo štát, vráti sa až tesne nad ránom a mama volala, že sa v práci tiež zdrží, lebo oslavuje meniny nejakej kolegyne. Ale moji rodičia neboli to, čo ma znechucovalo. ,,Vidíš, hovorila som ti to," pokynula som Andreasovi na hodiny. ,,Vôbec sa neuráči prísť domov, len si sa zase nechal využiť."
,,Možno ho zdržalo niečo dôležité," bránil Liama, ale len tak potichu, lebo tušil, že sa do neho kvôli tomu pustím. ,,Mohlo sa mu stať niečo, čo musel hneď aj riešiť."
,,Nebuď naivný," odsekla som. ,,Vôbec ho nezaujíma, či sa o malú môžeš starať alebo nie. Zaujíma sa len o seba. Netrápiš ho ty a ani ona," mykla som hlavou na Daisy, ktorá bola ticho len preto, lebo si oblizovala prsty od miláčiku, ale aj tak si potichu hmkala.
,,Ha, vidíš, nejde tak neskoro, niečo ho len zdržalo!" vyhlásil Andreas nadšene, keď sme započuli pristavenie bratovho auta, ale jeho úsmev rýchlo vymizol. Započuli sme totiž dievčenský smiech a následne otváranie dverí.
,,Buď po tichšie, neviem, či už malá nespí," započula som bratovo jemné karhanie a následne dobre známi mľaskot. Andreas pozrel znechutene, aj sklamane do stola. Z časti mi ho bolo ľúto, on sa vážne buchol do veľmi zlého chalana.
,,Naozaj mu do cesty skočilo niečo nečakané," odpustila som si štipľavú poznámku a vtedy obaja nakukli dnu. Ako môj brat, tak tá pipka, čo došla s ním. Ona zatiahla úsmevné ,,ahoj" a zažmurkala na Daisy.
,,Vy ste ešte hore? A mama?" spýtal sa brat a prebehol pohľadom do poschodia. Zatvárila som sa tak znechutene, ako znechutene som sa len tváriť dokázala.
,,Mama sa zdrží a my by sme už radi spali, ale niekto tu niečo zabudol," mrkla som pohľadom na Daisy. Andreas na Liama radšej ani nehľadel. Radšej odniesol prázdnu misku do umývadla, aby ju umyl.
,,Tak ju uložte a nerušte," uškrnul sa na mňa a ťahal tú svoju uchechtanú babu do poschodia. Zdvihla sa vo mne zlosť, keď som si všimla Andreasov smutný výraz. Vrátil misku do poličky a keď si uvedomil, že ho sledujem, pokúsil sa usmiať.
,,Ja viem. Nič nehovor. Robí to predsa stále," ukázal za mojím bratom a snažil sa tváriť, že je nad vecou. Musí byť hrozné byť zamilovaný do niekoho, kto vám to neopätuje a ešte horšie, keď vám to opätovať ani nemôže. ,,Tak nejdeme ju umyť a uložiť? Predsa už je dosť neskoro," ukázal na Daisy.
,,Nie, to nejdeme! Choď do mojej izby a ostaň tam," zdvihla som Daisy na ruky. ,,Najprv z baráku vyženiem tú babu. Pokiaľ si myslí, že využije chvíle, keď tu naši nie sú, tak to sa pletie, dement jeden!"
,,Čo chceš robiť?" Andreas ma nasledoval doslova po špičkách, ale bolo jasné, že sa mu to nepáči. ,,Nerob hlúposti. Kašli na to. Ja sa o Daisy postarám, už som mu to sľúbil," stále by sa mu len zaliečal, ale to rozhodne nie. Mám Andreasa hrozne rada a dám bratovi poriadne najavo, že sa mi nepáči, keď ho hnusne využije a ešte drzejšie poruší zákaz o tom, že tu dievča, ktoré nie je moja kamarátka, nemá čo robiť obzvlášť, keď je takto neskoro.
,,On ťa sprosto využil. Nechal ti ju tu na krku celý deň a keď sa vráti, tak vyhlási, že s tým môžeš pokračovať, kým si on zasunie? Tak to nie. Padaj do mojej izby. Toto už zasahuje do rodinných záležitostí. On si neplní úlohu, ktorú mu mama dala. Takže padaj do mojej izby. Dnes žiadne zasúvanie nebude," Andreas sa na mňa poslednýkrát pozrel a zmizol v mojej izbe. Všimla som si, že nechal dvere pootvorené. Ja som rýchlo zaklopala a bez toho, aby som čakala na vyzvanie, som vošla.
,,Hej, čo blbneš?!" brat na mňa ostal vyhúkane pozerať. Baba zvýskla a čapla po tričku, ktoré sa už s podprsenkou váľali bokom. Daisy sa rozosmiala, asi sa jej výskot tej baby páčil. Tá husa totiž vytiahla vyšší tón, ako dokázala samotná Daisy a to už bolo čo povedať.
,,Ja neblbnem. Andreasa si dnes hnusne využil. Choď k bračekovi," šepla som malej, keď som ju položila na zem. ,,Andreas je síce také pako, že sa využiť nechal, ale našťastie mu pred chvíľou zazvonil mobil a zháňala sa po ňom mama. Musel ísť domov a ja sa odmietam starať. Ona je totiž tvoja zodpovednosť."
,,Es, nerob fóry. Vezmi ju vykúpať a potom ju ulož," pretisol Liam skrz zuby s úsmevom. Baba si zatiaľ stihla natiahnuť tričko.
,,Prepáč, že ťa tak netaktne vyhadzujem," otočila som sa na krasotinku, ktorú si doviedol. ,,Ale zo zábavy dnes nič nebude. Brat sa musí postarať o malú. Alebo ešte lepšie povedané," otočila som sa späť do miestnosti, lebo už som bola na odchode. ,,Povedz mu, nech ťa vyprevadí, lebo keď tu budeš ešte o päť minút, tak to všetko vytáram našim. Poviem im, ako sa o Daisy celý deň staral Andreas a ty si si domov pritiahol babu. Pokiaľ viem, tak je to proti otcovým pravidlám. Užite si zvyšok noci," s tým som sa zvrtla a tresla som za sebou dvermi. Započula som, ešte veselé výskanie. Ale po dvere so schovaným Andreasom som sa nedostala, lebo ma brat znovu dobehol.
,,Es nebuď sviňa," drapol ma za ruku, ktorú som si ja prudko vytrhla. ,,Vieš si predstaviť, ako dlho mi ju trvalo zbaliť? Počkaj, zlatko," Liam pozrel dole schodiskom, lebo krasotinka sa už nejaká urazená vyberala preč.
,,Nechaj ma hádať," len na oko som sa zamyslela. ,,Trvalo ti to 4 minúty a nie dve? Ahoj, rada som ťa spoznala," zamávala som babe, ktorá vystrúhala posledný kyslí ksich a tresla vchodovými dvermi. ,,Choď sa postarať o Daisy, než naším poviem, že si sem vodíš cudzie baby," s tým som už zapadla do svojej izby. Andreas si ma pobavene meral z rohu. Mrkal som na neho a on mal čo robiť, aby dusil smiech.
~*~
,,No tak poď. Neboj sa, nič sa ti tu nestane. No tááák," ja a Es sme sedeli na zemi so škatuľkou mojich čerstvo napečených cukrových koláčikov. Pochválil som sa už? Chodím na hotelovú školu a popri tom si robím milióny kurzov o varení. Na varenie mám však prirodzený talent. Raz by som chcel vlastniť reštauráciu. Tie koláče som aj tak napiekol len preto, lebo ma uprosil Esin otec. Keď ráno zistil, že som doma z dovolenky, neprestal škemrať a uplácať. Niežeby to pri mne bolo nutné, lebo pečenie a varenie som jednoducho miloval. Len mi dajte pár ingrediencií a ja niečo stvorím.
,,Nie je tu sedemhlavý drak, ani nič podobné, tak už vylez," začínal som byť nevrlý, už asi hodinu sme sedeli na podlahe pri schodisku a vábili sme Sanusa z izby. ,,Ja sa urazím," informoval som ho. ,,Toto som piekol sám a keď neprídeš ochutnať, tak ma vážne naštveš," vyhrážal som sa mu. Sanus viac vystrčil hlavu z dverí a stále sa nervózne obzeral.
,,Keď sa mu budeš vyhrážať, tak si veľmi nepomôžeme," vzdychla Es a vzala si do rúk ďalší koláčik, ktorý začala oždibovať. ,,No tak, Sanus, sú dobré," natiahla ruku s koláčikom. Sanus natiahol krk, pozrel do chodby a zase sa stiahol za dvere. Mrzuto som vydýchol. ,,To chce trpezlivosť. Veľa trpezlivosti."
,,Je to horšie, ako zlákať tvoju mačku dole zo stromu," sykol som. ,,Ja nemám tvoju trpezlivosť, Es. Neviem, ako si pri ňom mohla sedieť hodiny a len na neho čumieť. Ja by som sa zbláznil," netrpezlivo som vstal a môj prudký pohyb znovu zaručil, že sa Sanus stiahol za dvere. Pretočil som očami, ja na to nervy nemám.
,,Čo zase pištíš?! Nevrešti, telefonujem!" skoro som sa zrazil medzi dverami kuchyne s Liamom. ,,Uhni, buzik!" zareagoval podráždene. Jednu ruku mal na uchu a druhou si pritískal mobil.
,,Ako sa to zase správaš?! Hej, Liam!" skríkla Esina mama a v ruke držala handru. Všimla si toho hanlivého oslovenia a na to mala poriadnu alergiu. Keď sa v tejto rodine použilo slovo teploš, buzna, buzik, automaticky lietali facky. Asi preto, že som bol v dome často prítomný. Daisy si išla pľúca vykričať, preto bol Liam zase taký nervózny.
,,To nič, pani Camila. On je len naštvaný, lebo Daisy," podišiel som k malej a proste som jej zakryl ústa rukou. Prestala jačať. ,,Kričí stále, keď je prítomný. Myslím, že mu to robí naschvál, že?" odtiahol som ruku od Daisyných úst, -poslintala ma, len tak mimochodom- a pobozkal som ju do vláskov.
,,Pôjdeme za Britov?" spýtala sa ma malá a oči jej zažiarili. Nášho psa sa hrozne bála, ale aj tak sa na neho chcela chodiť pozrieť, aby si dokázala, že je statočná.
,,Mne je ale srdečne jedno, prečo je Liam nervózny. Nebudem mu tolerovať sprosté výlevy. Jednoducho nie. Má šťastie, že ho nepočul otec, lebo by mal odtlačok ruky na tvári pol dňa," mierne som sa zachechtal a Camila predo mňa položila nejaký recept. ,,Chce sa ti variť? Alebo ťa mám podplatiť, aby si varil," zamrkala na mňa ako zamilovaná pubertiačka. Znovu som sa len zasmial a začal som zháňať ingrediencie, aj tak to vylepším podľa svojho. Nemám rád recepty, ostaní očakávajú, že sa ich budem držať. No určite. Najhoršie je, že potom vychvaľujú recept a nie mňa, ktorý si to zaslúžim.
,,Tak hej, ja musím letieť. Čakaj ma až večer," Liam zase dobehol do kuchyne. Nabral si asi za sáčok mojich cukrových koláčikov a bol by sa vyparil ako voda na radiátory, ale Camila ho zdrapla za ruku. ,,Čo?"
,,Dlžíš tu jedno ospravedlnenie," pohodila smerom ku mne hlavou. Keby si ho odchytila Es, tak by som jej povedal, nech na to kašle, ale Camile som to predsa len povedať nemohol. Liam sa nadýchol, aby sa nejako bránil, ale prísnemu pohľadu tejto ženy bolo lepšie vyhovieť a on to vedel najlepšie.
,,Prepáč Andreas, že som ťa nazval buzerantom? Buzikom? Neviem presne," pozrel na mamu trochu vykoľajene, lebo tej sa ešte viac skrčila tvár zlosťou.
,,To je v pohode, si naštvaný v poslednom čase," povedal som rýchlo, ale ja aj Liam sme vedeli, že to nie je len v poslednom čase. Liam ma urážal a mal na muške od doby, čo som sa prisťahoval. Nevadili mu gayi, to nie. Vadil som mu konkrétne ja a to ani neviem prečo. Zo začiatku som sa hrozne hanbil sa mu len prihovoriť a aj teraz sa bavíme, tak maximálne pozdravmi, či nutnými vetami. Teda zdravým sa väčšinou ja. On len nepekne zazerá. Nepáči sa mi to, ale zvykol som si.
~*~
,,Vážne ti všetko zjem, pokiaľ si preto neprídeš," už aj ja som sa mu vyhrážala. Klesla som na Andreasovu úroveň. Sanus doslova bolestne zaskučal, ale nepohol sa bližšie, len čmuchal ako pes. Na sekundičku sa natiahol, ale zostal sedieť na prahu. Jediná vec, ktorú som svojim vábením dosiahla ,bola tá, že už sa pri každom zvuku neschoval. Na tom prahu sedel celkom pokojne.
,,Ešte si s ním nepohla?" Andreas si sadol vedľa mňa. Ani som si nevšimla, že vybehol po schodisku. Znechutene si vzal jeden koláčik do ruky a zatočil ním. ,,Už je obed," oznámil mi unudene. ,,Tvoja mama ma prinútila variť."
,,Ako keby teba bolo nutné, nútiť variť," odvetila som rovnako znudene a nespúšťala som pohľad z hladných Sanusových očí. ,,Ale chvála bohu, že si varil ty, aspoň sa to konečne bude dať jesť. Tie dni čo si bol mimo, boli pre mňa úplným utrpením."
,,Nechaj ma hádať," Andreas si odhryzol z koláčika. Chvíľu prežúval a až keď preglgol, pokračoval. ,,Varila guláš, francúzske zemiaky a mäsá na všelijakých šťavách? Zatvárila som sa hrozne útrpne a oprela som si hlavu o jeho rameno.
,,Uvarila dokonca aj kapustnicu," zaskuhrala som zúfalo. Povzdychol.
,,S tebou je to ale veľmi ťažké Es, ty zješ veľmi málo čo a ona ani nevie, čo ti má variť," zastal sa jej tak trochu Andreas. Strčila som do neho s naštvaným pohľadom. Dobre vie, že nemám rada, keď som hladná, ale pomyje a trávu žváchať odmietam.
,,Nie je pravda, že zjem málo čo," odsekla som. ,,Ja nezjem, len konkrétne veci. Navyše zjem všetko, čo uvaríš ty."
,,Ja varím schválne tak, aby to tvoje gurmánske chuťové bunky zniesli," odvetil mi pobavene. ,,Veď rátajme, ty neznášaš kapustnicu, guláš, mäsá na šťavách, zemiaky, varenú zeleninu, parené buchty a dukátové buchtičky ti už tiež nechutia, neľúbiš cestoviny, zješ len špagety pod poriadnym nánosom syra, pretože z morcadeli sa ti tiež zdvíha žalúdok. Mám pokračovať? Ja budem pokračovať. Ja som sa už naučil, že tebe, len ryby, mäso musí byť buď v krémovej omáčke alebo pečené, či smažené. Zemiaky, len ako zemiakový šalát, či hranolky. Zelenina len očistená, lebo inú nezješ, no občas v polievke, aj to frfleš. Ja varím tak, ako varím kvôli tebe, zlato. Už som sa naučil, akým chutiam a jedlám sa mám zďaleka vyhnúť."
,,Nechceš si ma vziať?" urobila som na neho psie oči. Uškrnul sa, zhodnotil ma pohľadom a nakoniec prikývol.
,,Ale budem ťa podvádzať, miláčik, nedokážem byť verný," zasmiala som sa a pevne som ho objala, on mi objatie opätoval a asi by nás tak skoro nič neodtrhlo, keby sa neozvalo naštvané vrčanie. Obaja sme na Sanusa šokovane vyvalili oči. Bol len kúsok od nás, vrčal a zazeral na Andreasa.
,,Vyliezol si!" zvýskla som nadšene a okamžite som začala objímať jeho. ,,Mám pocit, že žiarli," oznámila som Andreasovi pobavene. Ten len k Sanusovi bližšie posunul škatuľu s koláčikmi.
,,Tiež mám ten dojem," potvrdil mi a všimla som si, že sa stále uškŕňa. ,,Ja ti ju pokojne prenechám, nemusíš ma vraždiť pohľadom," Andreas dal ruky do zmierlivého gesta. Zo Sanusovej hrude zaznelo posledné ,,vrrrr" a nechal sa prehovoriť na koláčiky, ktorými sme sa ho snažili dostať k sebe. Žiarlivosť sa ukázala ako silnejšia zbraň. S vábením na sladkosť sme neuspeli.
,,Sanus, no tááák, vylez, neblázni," zbytočne som škemrala, zbytočne som Andreasa objímala, s ním to nepohlo. Rozhodol sa, že spod stola nevylezie a hľadel na mňa ako keby som ho podviedla.
,,Ako ho až takto mohla vystrašiť, tá chlpatá guľa?" Andreas tiež nazeral pod stôl, ale Sanus na nás len pleštil veľké oči a odmietal vyliezť. Čo sa stalo? Všetko išlo skvele. Sanus sedel s nami na schodisku a jedol Andreasove koláčiky. Chutili mu. Všetko bolo v pohode, kým po schodisku nevybehol Liamov kocúr. Kocúr aj Sanus na seba pozreli doslova zarazene. Sanus zvrčal, kocúr aj Sanus vyskočili pol metra do vzduchu, kocúr zaprskal, zježil sa a následne sa obaja rozbehli opačnými smermi. Kocúr rýchlo dole schodiskom a Sanus do izby a rovno pod stôl.
,,Sanus, vylez, bola to predsa len mačka. Snáď sa nebojíš mačiek?" zúfalo som rozhodila rukami. Pokiaľ sa naozaj tak panicky bojí mačiek, tak už viac nevylezie z izby. Ledva som ho z nej dostala, aspoň na chvíľu.
,,Možno má alergiu," prehodil s vtipom Andreas, ale ja som ho preťala pohľadom. Vtedy zaznelo mamine. ,,Poďte na obed!" Znechutene som vstala. Mala som na výber. Zotrvať tu ďalšie hodiny a pokúsiť sa ho presvedčil, aby vyliezol alebo ísť upokojiť môj hladný žalúdok a keďže dnes navaril Andreas, nebolo o čom rozmýšľať.
,,Tak sa tam schovávaj, ja sa idem najesť," sykla som mrzuto pod stôl. Len sa pod mojim hlasom viac prikrčil. Andreas si ma pobavene obzrel. Ignorovala som ho, lebo som tušila, že chce poznamenať, že ani ja nemám tak kamenné nervy, ako si myslím.
,,Nechoď," zaznel spod stola tichý hlas, ktorý som poznala, ako náhle som sa postavila aj s Andreasom na odchod. Už raz som ho počula. Andreas pozrel vykoľajene na mňa a následne pod stôl a prekvapene si Sanusa obzrel.
,,On rozpráva?" otázka síce patrila mne, aj keď hľadel na Sanusa. Znovu som si sadla na zem a Andreas si vedľa mňa čupol. Nastavila som náruč. Raz mi povedal, že sa ho dotýkam tak, ako sa ho ešte nikto nedotýkal. Mal rád objatia.
,,Tak vylez, lebo odídem," zaskučal, zaskučal ako pes, ktorého niekto udrel palicou. ,,Vylez, lebo idem preč!" ja som však musela byť neoblomná. ,,Povedal si mi, že mňa máš rád," prikývol. ,,Ako ma môžeš mať rád, keď sa so mnou nerozprávaš a keď mi neveríš? Ja som ti povedala, že ten kocúr je už preč a aj keby nebol, tak ti neublíži. Ja aj Liam máme mačky, takže tie tu občas behajú. On sa ťa zľakol viac, ako ty jeho. Poď von," lákala som ho do svojej rozkročenej náruče.
,,Vážne to bola len mačka. Mačka ti nič neurobí," podporil ma Andreas, ale na tvári mal zvláštny výraz. Prišiel mi Sanusom trochu uchvátený. Čo to spôsobilo? Len to, že Sanus prehovoril?
,,Bojím," pípol Sanus, jeho jedovaté oči boli neisté. Ale už uvažoval len chvíľu. Nenechal sa presviedčať, keď som predstierala, že vstávam. Vystrelil spod stola a schoval sa mi do náruče. Pevne som ho objala a pričuchla k jeho hebkým vlasom. Andres si ma pobavene zmeral a netuším čo presne nemo naznačil, ale ako som ho poznala, nebolo to nič normálne a tak som na neho vyplazila jazyk.
,,Tak decká! Nechcite aby som tam po vás išla!" zrúkla mama zdola a podľa tej hlasitosti som odhadovala, že je tesne pod schodiskom. Ľahko som si predstavila, jej nakvasený pohľad.
,,Nedonesieš nám jedlo hore?" požiadala som Andresa, keď som v náručí zvierala prekvapivo pevné telo Sanusa. Andreas s ďalším úškľabkom prikývol a zmizol za dverami. ,,Musíš mi dôverovať, Sanus. Však mi veríš? Ja neviem, kto ti čo urobil, ale ja by som ti nikdy, nikdy neublížila a nedovolím nikomu, aby ti viac ubližoval."
,,Ja viem," šepol a zelené oči sa zahľadeli do tých mojich. Mierne som sa zachvela, ten upretý inteligentný pohľad. Razom som nemala pocit, že mám pri sebe dieťa. V takýchto chvíľach som túžila, aby ma mal viac, ako rád a aby bol stále taký, aký je v tento moment.
,,Musíš mi veriť a ja ti pomôžem. Povieš mi, čo sa ti stalo? Ako ti ubližovali?" spýtal som sa jemne, ale on len sklopil pohľad. Pevne ma objal okolo pasu a mlčal. Odmietal hovoriť. Čo som mala robiť? Prinútiť som ho k tomu nemohla.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár