,,A načo? Aj tak to vyzerá, že ešte dlho nevylezie z izby. Ledva si ho prinútila, aby preliezol do izby k tebe," pripomenula mi Senia a hrabala sa medzi tričkami. Aiden ostal vonku na lavičke so psom. Bol doslova nadšený, že nemusel snami medzi regály. Unavovalo ho to. Teraz hľadel znudene do obchodu a popíjal ovocnú šťavu, na ktorú nás pozval Andreas, lebo Aiden spustil prednášku o tom, že ovocné šťavy očisťujú človeka od negatívnych myšlienok, či čo. Dlho som mu pozornosť nevenovala. Ale Andreas evidentne áno, lebo vyhlásil, že každý z nás musí jeden pohár vypiť. Povinne.
,,Jasne, zabudol som na Sanusa, ja som vedel, že mám ešte niečo urobiť!" vyjakol Andreas a vrhol sa medzi regály, ani neviem, kedy mi stihol postrkať do rúk niekoľko tmavých tričiek a riflí.
,,Prečo je všetko tmavé?" zahľadela som sa na veci si primračeným pohľadom. Vážne všetko čo mi Andreas nastrkal, bolo čierne, tmavomodré a podobne a vtedy mi to došlo. Ešte skôr ako to Andreas vyslovil. Sú to moje obľúbené farby!
,,Lebo ty miluješ chalanov v čiernom! Veď si mi to hovorila už miliónkrát a ten tvoj zverenec sa ti páči, tak si predstav, ako bude vyzerať v tomto. Šmýkaj to zaplatiť a pohni! Musíme mu vybrať aj nejaké botasky," s tým vyšiel z obchodu a rázoval si to ďalej bez toho, aby nás čakal. Nevadí. Kým sa dostanem do ďalšieho obchodu, už budem len platiť.
,,Sanus!" môj zverenec sa prikrčil ako pes a zaprskal ako mačka, keď Andreas vbehol do mojej izby. Už s nami bola len Senia, lebo Aiden vyhlásil, že ráno musí stávať na nejakú brigádu, či čo. Trochu nás, ale popudilo, že nás odstrčil, čo sa týkalo jeho narodením. Pripomenuli sem mu tie darčeky a on zmizol s tým, že si to premyslí, ale ani by som sa nedivila, keby sa nám do svojich narodenín rozhodol vyhýbať.
,,Môžeš ho prestať plašiť?" napomenula som toho blázna, ktorý nadšene hodil igelitky na posteľ. Bol vážne vo svojom živle. Sanus na jeho, -doslova tancovanie,- pozeral s obavou. Senia zhodila na zem ďalšie tašky a niečo zamrmlala na Andreasovu adresu, ale ten ju nevnímal.
,,Vylez, ty nádhera," vábil k sebe Sanusa. ,,Ty nám teraz urobíš módnu prehliadku. Musím vidieť, či som nakúpil dobre." Andreas si kriticky obzeral veci, ktoré už stihol začať vyberať z tašiek.
,,Andreas, nechcem nič podotýkať, ale ja to podotknem," Andreas sa mračil na tričko vo svojich rukách a povedala by som, že ma ani nevníma. Sanus opatrne hľadel na hromadu tašiek, ale nezdalo sa mi, že by mal v pláne sa priblížiť a nieto ešte niečo skúšať. ,,Sanus sa nenávidí obliekať. Najradšej by chodil nahý. Naozaj si myslíš, že sa bude ochotne prezliekať a skúšať si tie veci?"
,,Tak načo som to kupoval?!" Andreas šmaril tričko medzi ostatné veci, čo sme nakúpili a Sanus sa viac stiahol do rohu vyplašený jeho reakciou. Stále sa asi bál, že dostane bitku. ,,Vieš, ako som si na výbere tých vecí dal záležať?"
,,Veď on ich vynosí, len postupne. Už zajtra bude mať niečo z tohto na sebe, sľubujem," rýchlo som sa mu zavesila do ruky a ešte rýchlejšie som mu dala pusu na spánok. Toto na neho zaberalo. Pozrel mi do očí a nakoniec zmierlivo prikývol, ale frflal, keď sme odchádzali. Ja som išla Seniu hodiť domov a on mal teda v pláne odísť k sebe. Netušila som, že sa ešte vráti na náš pozemok.
~*~
,,Samozrejme, ja viem, mami, ja viem," konečne sa mi podarilo zavrieť dvere od domu. Zhodil som na chodbe tašky a mama ma hneď vítala s tým, aby som Britu opatrne pustil. Vraj otec príde až neskôr. Už padla tma a Senia s Es už odišli. Brita nepokojne prešliapla. Vôbec som ju nemusel zavierať, keď sme sa vrátili z obchodiaku. Bolo to len pred pol hodinou. Už pokojne mohla ostať vonku. Zahrkotal som reťazou a zavesil ju bokom. Brita ma len očuchala a vybrala sa k hlavnej bráne. Ja by som bol zamieril dnu, ale započul som z vedľajšieho dvora detský piskot.
,,Pozri, Liam, pozri! Vypadá to ako slimááák! Slimáčik máááčik!" následne som započul mrmlanie mnou milovaného hlasu. Bola dosť tma, ale všimol som si na zadnej časti susedného dvora pohyb v pieskovisku a keď som dobre zažmúril, tak som si uvedomil, že Liam leží na húpačke oproti nemu. Chytil som sa plota a jednoducho som ho preliezol. Nebol nijako vysoký a nebolo zložité ho preliezť. Ani neviem, prečo som tam išiel. On nebral ohľad na to, že je pri ňom malá Daisy. Pokojne ma sprosto poníži, aj pred ňou. Ale tak mi chýbalo hocičo súvisiace s ním, že som sa bol pokojne ochotný dať ponížiť.
,,Vy ste sa už vrátili z mesta," prehovoril skôr ako ja, keď ma uvidel. Daisy na mňa na sekundu vyvalila oči ako na prízrak a napokon spustila niečo o tom, že piesok vypadá ako slimák.
,,Áno, iste, je to krásne," pochválil som ju, lebo ona sa potom nadšene usmievala a skôr ju to umlčalo. ,,Nehovor mi, že tu sedíš od rána, ako si sa pohádal s mamou," Liam nadvihol obočie. Prevalil sa a posadil. Jeho pátravé oči ma prinútili sklopiť zrak.
,,Ako vieš, že sme sa ráno pohádali," nadýchol som sa. Mal som mu povedať, že som počul celú rannú hádku? Asi mu to nebude príjemné. Ale on to vyriešil za mňa, lebo prehovoril skôr, ako som si ja rozmyslel odpoveď. ,,Počuli ste to, že? Všetci," len som radšej prikývol, nechcel som ho nijako naštvať. ,,Tá ženská ma občas vážne štve. Ale nie, nesedím tu od rána. Boli sme tu ráno a Daisy sa navečer chcela vrátiť," trhol ramenami. Zatiaľ nebol nepríjemný a to bola príležitosť pre mňa si s ním normálne pokecať. Problém bol len v tom, že som nevedel, čo mám hovoriť. Čo sa hovorí chalanovi, do ktorého ste už istú dobu platonicky zamilovaný?
,,Daisy má piesok rada," šepol som chabo. Nemal som toľko odvahy, aby som sa k nemu priblížil a prisadol si. Pozrel na mňa ako na cvoka. Asi úprimne uvažovali, či je normálny, keď sa so mnou vôbec o niečom rozpráva. Ani sa nedivím. Vážne som sa s ním chcel baviť o Daisy a o jej záľube hrania sa v piesku?
,,Má ho rada len preto, lebo ma ním môže obhadzovať, keď si zmyslí. Mám pocit, že ma rada terorizuje," Daisy bratove slová počula, lebo zdvihla hlavu a uškrnula sa. Doslova podlo. Nečakal som, že tak malé decko vie vystrúhať tak podlý úsmev. ,,Es je už doma? Rád by som sa jej po zvyšok večera zbavil," pohodil rukou smerom k Daisy.
,,Išla ešte odniesť Seniu, hneď by mala byť späť. Mimochodom, kocúra si si našiel?" ten kocúr ma vážne absolútne nezaujímal, ale chcel som udržať aspoň aký taký rozhovor. Liam sa na mňa pátravo zahľadel.
,,Našiel," potvrdil a ja som mal chuť prepadnúť sa pod zem. Ten jeho pohľad sa nedal vydržať. Už-už som čakal, že chytím červenú farbu. ,,Povedz mi, čo tu zase robíš?" ale keď prižmúril oči, naopak, som zbledol.
,,Čo tu robím?" zneistel som a myslím, že on to vedel. Myslím, že on to pochopil. Vstal, podišiel k pieskovisku a vzal Daisy na ruky.
,,Nemusíš odpovedať. Už som ti povedal, nech to pri mne vzdáš. Načo na mňa mrháš svoj čas? Veď to nemá zmysel," bol úprimne prekvapený. Rozmýšľal nad tým, ako keby sa snažil vyriešiť neviem ako zložitý rébus. ,,Už to vzdaj a netýraj sám seba," dnes som sa rozhodol nebrániť. Nehádať sa.
,,Ahoj, Andy," Daisy mi zakývala tak smutne, ako som sa ja cítil. Ako keby pochopila našu hádku a ľutovala ma. Vedel som, že je to nemožné. Usmial som sa na ňu a bez slova som jej odkýval. Čo som čakal? Že sa s ním budem môcť normálne porozprávať? Nenávidel ma pri sebe.
~*~
Vietor sa vonku bláznivo rozfúkal. Až sa mi nechcelo vystúpiť z auta. Zaparkovala som za otcovým strieborným mercedesom a neochotne som vypla motor. Vo vykúrenom autíčku bolo tak dobre. Nehovoriac o tom, že milujem šoférovanie v noci. Ulice sú už pokojné, cesty skoro prázdne a z rádia hrá upokojujúca hudba. Lahoda. Do poblázneného počasia sa mi vážne nechcelo. Navyše som musela zaparkovať až za otcovým autom a to znamenalo, že v podstate už pred domom Andreasových rodičov. Vystúpila som z auta a ovanul ma večerný chlad. Toto neznášam. Z teplúčka do takejto zimy! V každom prípade ma to prebralo z príjemného uvoľnenia. Zamkla som auto a chcela som sa vybrať k našej bráne, ale za mojim chrbtom zaznel hlas, až mrazivý. Vážne mnou prešla triaška, ale nielen zimou.
,,Máš niečo, čo mi patrí," rýchlo som sa po hlase otočila. Na ceste vedľa môjho auta stála tmavá postava. Pouličná lampa sem vrhala len tiene, lebo bola o dobrý kus ďalej, ale aj tak som cudzincovi videla do tváre. Bola kamenná. Pevná.
,,Čože?" dostala som zo seba nechápavo. Auto, ktoré medzi nami stálo, ma veľmi neupokojovalo. Cúvla som k plotu a v pravej ruke som pevne zovrela kľúče pripravená ich použiť ako zbraň. O chvíľu som na ľavej ruke, ktorou som sa chytila plotu, zacítila horúci dych. Tento bod ma trochu upokojil. Brita. Stála hneď pri bráne a očuchávala moju ruku. Plot by som teoreticky mala preskočiť hravo, nebol nijako vysoký a navyše som sa mohla zaprieť o kameninový múrik. Plot nemal ostrie. Andreasov otec nepokladal za dôležité mať nejaký extra plot, lebo k psisku ako je Brita, sa len tak niekto neodváži. Mne Brita teoreticky nič neurobí, ale tomu neznámemu chlapovi nepochybne, keď ma napadne. A ak ma napadne a ja nestihnem preskočiť plot, Brita začne brechať tak, že zobudí celé susedstvo.
,,Sanus," čakala som všetko, ale toto asi nie. ,,Máš Sanusa. Ten patrí mne," po prvé, sa mi veľmi nepáčilo, že povedal slovo PATRÍ!! ako keby človek mohol niekomu patriť. Až teraz som si znepokojene začala obzerať chlapíka predo mnou. Hádala som mu okolo dvadsaťpäť. Takže to bol mladík, ale jeho tvár bola ako keby poznamenaná časom, aj keď bola mladá. Jeho oči mali modrý odtieň, teda aspoň čo som odhadla podľa mizerného svetla. Jeho vlasy boli dlhšie a čierne. Vietor sa s nimi hral tak, že mu občas lietali do očí a tváre, ale jemu, ako keby to ani nevadilo. Na sebe mal dlhý tmavohnedý kožený kabát. Bol krásny, o tom niet pochýb. Plné zvodné pery a rysy ostro rezané. Trochu mi pripomínal Sanus samého. Podobný strach a rešpekt by budil, aj Sanus, keby nebol taký vyplašený.
,,Vy ste jeho príbuzný alebo...?" úmyselne som nechala vetu visieť vo vzduchu, aby ju dokončil. Aj keď bol ten človek krásny, nepáčil sa mi. Bolo v ňom niečo až príliš nebezpečné. Brita mi stále očuchávala ruku a ostávala pri plote, ako keby tušila, že ju možno bude treba. Teplý dych psa mi dovoľoval v panike neutiecť, aj keď srdce mi tĺklo poriadne rýchlo.
,,Nie," odvetil duto, absolútne bez emócii. Aj jeho pery sa ledva pohli v tých slovách. ,,Prišiel som si po Sanusa. Vráť mi ho, ľudské mláďa. On je môj," ľudské mláďa? Kto takto rozpráva? Navyše, čo tým stále myslí, že je jeho. Natiahol smerom ku mne ruku, ako keby som mu mala podať nejaký predmet.
,,Prepáčte, ale keď Sanusa poznáte, aké je jeho druhé meno?" rozhodne som mu neplánovala Sanusa len tak odovzdať. Našli sme ho v úbohom stave a každému muselo byť jasné, že tomu chlapcovi sa ubližovalo. Aj keď sa Sanusova rodina a známi hľadali, matka im ho aj tak nevráti, kým to celé nepreverí.
,,Psy nemajú priezviská," odvetil. Stále ma desil ten prázdny tón úplne bez emócii. Žeby bol zdrogovaný? Keby bol opitý, bolo by to lepšie. So zdrogovaným sa zápasí ťažko. Sú omnoho nebezpečnejší.
,,Psy?" zopakovala som a znechutene som skrivila tvár. Začala som mať ešte väčší strach. Sanus sa niekoho až panicky bál. Bál sa niekoho, kto na neho čaká vonku. Žeby to bol tento človek? Žeby mu ubližoval tento muž? A keď ubližoval Sanusovi, čo bol schopný urobiť mne? ,,Sanus je človek a nie pes!" zrúkla som možno aj preto, lebo som dúfala, že privábim niečiu pozornosť. Že niektorý zo susedov je taký cvok, že si nechal otvorené okno, aj keď vietor vyje ako bláznivý a všimne si mňa s týmto cudzincom. Niekto, kto na mňa z okna zakričí, či je všetko v poriadku. Niekto, komu budem môcť povedať, že potrebujem pomoc.
,,Ty o Sanusovi nič nevieš," konečne sa na tej tvári niečo mihlo. Bola to pohrdlivosť. Pohrdlivo vykrivil pery a znechutene si ma zmeral. Mala som pocit, že mi nepomôže ani Brita. Stála tu a občas som počula tichučké zvrčanie, ale niečo mi hovorilo, že tento muž sa psa nezľakne. Bola to skoro istota. Neviem, kde sa brala. Keď sa do vás zaryjú zuby dobermana, obyčajne to nie je nikomu jedno.
,,Budem vás musieť požiadať, aby ste prišli zajtra ráno. Mama si overí, kto ste a či s vami Sanusa môžeme pustiť. Ja vám ho len tak dať nemôžem, ani keby som chcela a to rozhodne nechcem," povedala som možno trochu drzo na to, že som sa ho tak strašene bála.
,,Myslíš, že sa so mnou môžeš zahrávať. Urob, čo som ti povedal a priveď mi Sanusa," pevnejšie som zovrela kľúče aj plot. Muž totiž urobil jeden krok do boku, ako keby plánoval obísť auto.
,,Nemôžem. Musím vás požiadať, aby ste odišiel a vrátil sa ráno," zopakovala som napäto. Chlapík oproti mne privrel oči. Cítila som, ako ma pri ďalšom Britinom dychu vytriaslo. Vietor mi našťastie fúkal oproti a vlasy mi tým pádom nevadili. Mohla som ho sledovať. Jemu však vlasy v tvári tiež vôbec nevadili.
,,Nemáš poňatie, ľudské dievča, čo si si priviedla do domu. Nemáš poňatie, s čím sa zahrávaš. Ja som tu od toho, aby som ti pomohol. Zbavil ťa bremena. Navyše, Sanus je už roky moje vlastníctvo. Podľa ľudských zákonov si ma pripravila o niečo, čo je moje. Nevoláte to vy krádež?" mala som pocit, že jeho tón je trochu nežnejší, ako keby sa ma snažil ukecať. Zaberalo to. Môj strach sa zmiernil.
,,Človeka nemôžeš ukradnúť. Sanus sa hrozne bojí. Čo ste mu robili? Ako ste mu ubližovali?" ani neviem, kde sa vo mne vzala tá istota, že mu ubližoval práve tento muž. Možno práve preto som si tým bola taká istá, lebo povedal, že ho vlastnil. To dávalo logiku. Ale kde sa vo mne vzala aj tá odvaha.
,,Ja...," zarazil sa a pozrel za seba. Z ničoho nič sa otočila a zahľadel sa do diaľky. ,,Nemám čas sa tu s tebou teraz dohadovať," sykol si, ako keby pre seba. Rozhodne bol úchvatne krásny, keď na mňa uprel tie svoje podivne modré oči. Musela som si pripomínať, že takú podivnú farbu majú pravdepodobne, len vďaka osvetleniu. ,,Aby ti bolo jasné. Ja sa po neho vrátim. Patrí mi," s tým sa jednoducho vykradol do tmy ulice. Rýchlo som nahmatala mobil a trasúcimi sa rukami som našla otcovo číslo. Panicky som sa stále vracala k miestu, kadiaľ ten muž pred chvíľou odišiel.
,,Áno, miláčik?" spýtal sa otec znudene, keď zdvihol mobil. Možno som ho vyrušila pri televízore. Bola som len niekoľko metrov od našej brány, ale aj som sa bála pohnúť aj na toľko, že by som aspoň nastúpila späť do auta. Mala som pocit, že neodišiel, že len čaká, kým sa pohnem, aby sa na mňa vrhol.
,,Oci," môj hlas znel hystericky, ešte aj mne. Ruky sa mi stále nehorázne chveli. Divila som sa, že mi už mobil nevypadol. Vietor okolo mňa stále strašidelne pískal a ulica mi prišla stále temnejšia. ,,Som vonku pri bráne. Prosím poď pre mňa. Bojím sa," hlas sa mi tak triasol, že otec ani len nezatiahol to svoje typické. ,,Čo prosím ťa blbneš?"
,,Selena? Dobre hneď som pri tebe, len ostaň tam. Áno?" povedal do mobilu a počula som, ako sa ponáhľa. Skoro v nasledujúcej sekunde sa otvorili dvere do nášho domu a otec pobehol k bránke. Uvidel ma stáť prilepenú na bránu Andreasovho domu a bez toho, aby niečo hovoril, ku mne rýchlo podišiel. Myslím, že mu došlo, že ma niečo vážne strašne vydesilo. Ako náhle ku mne došiel, odlepila som sa od plotu a prudko som ho objala. Moje srdce ešte stále bláznivo tĺklo.
,,Čo sa stalo? Čo sa deje?" uvedomila som si, že teraz už mám na tvári aj slzy. Boli to slzy úľavy. Už ste boli niekedy v tme s neznámym mužom, ktorý sa k vám prihováral a nevedeli ste, čo od neho môžete čakať? Len v tom prípade viete, ako som sa cítila. Ten chlap mohol byť pokojne aj psychopat. Násilník. Čokoľvek! A podľa toho ako sa správal Sanus, tak ten chlap aj niečo podobné bol.
,,Poďme rýchlo do vnútra, prosím. Prosím," len som sa do otca pevnejšie zavesila a on ma poslúchol, ale hneď ako som bola rozklepaná vnútri, nepribehla ku mne len mama, ale ja brat. Liam ma okamžite prebral z otcovej náruče. Nechali ma oddýchnuť, ale hneď sa ma pýtali na to, čo sa stalo. A tak som im zopakovala približné znenie rozhovoru, ktorý som pred chvíľou viedla. Mama okamžite volala Andreasovmu otcovi. Tiež mu potrebovala oznámiť, aký podivín sa tu ponevieral. Ja som bola rada, keď som im ušla a vyšla som hore do svojej izby, ale ako som to urobila, vystrašil ma Sanusov tichý hlas. Ani mi nedošlo, že v mojej izbe je úplne tma.
,,Našiel ma," prehovoril tichý hlas. Teraz znel podivne dospelo. Rýchlo som sa po svojom trhnutí natiahla po svetle. Sanus sedel vedľa mojej postele a nevyzeral nijako vyplašene. Naopak. Prvýkrát som videla chalana, ktorým bol. Chlapca v jeho veku. Sedel pokojne na zemi. Nohy mierne skrčené a ruky mal položené na kolenách. Ani len nezažmúril, keď sa svetlo rozsvietilo, ale presne som videla jeho zreničky, ako sa zmenšili.
,,Kto to je a čo chce?" položila som tú otázku možno stále dosť rozklepane. Nehľadel na mňa. Hľadel do koberca. Jeho pohľad bol vážny a zároveň stratený. Neviem, kde sa mysľou momentálne nachádzal, ale rozhodne to nebolo tu.
,,Môj pán a chce mňa," odvetil, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec. Pomaly som si k nemu čupla. Sanus mi naozaj z časti pripomínal toho chlapa vonku až na to, že Sanus bol o niečo iný. Teraz mal na tvári desivo podobný výraz ako ten chlap vonku. Tvrdí výraz. Výraz, ktorý som nevedela prečítať.
,,Pán?" zopakovala som nechápavo. Presne to mi tvrdil aj ten chlapík vonku. Povedal, že Sanus mu patrí a nazval ho psom. Je možné, že sa Sanus stal obeťou obchodu s ľuďmi? Otroctvo fungovalo aj v dnešných časoch, len ma nikdy nenapadlo, že by som na takého otroka mohla naraziť. ,,Si otrok? Je to tak? Niekto si ťa kúpil?" Sanus na mňa konečne zdvihol pohľad svojich jedovato zelených očí.
,,Nechápeš to. Nemôžeš," vyslovil a zároveň vzdychol ako starý človek. Snažila som sa z neho dostať nejaké odpovede, ale bolo to ako po každé, keď sa zaťal. Len mlčky hľadel do koberca a slová sa od neho len odrážali. Ostávali bez odozvy. Stále ma však mátali tie slová o pánovi a psovi. Vedela som, že aj niečo také existuje, ale predsa mi to prišlo v dnešnom storočí také divné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár