Vracal som sa domov, snežilo. Bola tuha zima a ja som opustený čakal na ten najposednejší autobus v najposednejšom meste. Vločky snehu dopadali na zem ticho nenapadne. Keby neboli veľké ako tenisové loptičky ani by som si ich nevšimol. Tato poetická atmosféra bola veľmi upokojujúca. Odhliadnuc od zimy ktorá sa mi zadriapavala pod ťažkú bundu cítil som sa fajn. Autobus mi išiel asi za hodinu nemal som žiadne peniaze len par drobných na tu starú kraksnu. Jemne padanie vločiek sa prerušilo. Začal fúkať silný vietor ktorý z vločiek spravil smrtonosne meteory. Nehoreli síce no bolelo to ako keď sa do tela zabodáva milión malých ihiel. Toto trvalo pokiaľ neprišiel autobus. Keď som do neho nasadol a vysypal šoférovi drobné pomyslel som na to že pôjdem ešte pešo asi 2km lebo tam kam som šiel autobusy nechodia. Vonku to vyzeralo ako cez vojnu. Cez špinavé a zarosene okno som videl iba bielu. Všetko bolo biele. Dalo by sa povedať že sa mi to páčilo ale to by som klamal. Tešila ma predstava že keď budem doma ľahnem si do postele a pospim si no tato predstava sa križovala s pohľadom z okna. Autobus bo prázdny bola to výhoda bol tam menej vydýchaný vzduch. Keď som zastavil na konečnej pozdravilo ma par dobre mierených snehových guli od miestnych deti. Nemal som síl im to vrátiť tak som s otočil smerom domov. Vykročil som na v podstate krátku cestu no za daných podmienok to bola jedna z najdlhších ciest v mojom živote. Masochista by sa tesil že zamrzne ja som sa tesil že budem doma. Vietor sa zrýchlil a skamarátil sa aj zo snehom na strechách spoločne my narážali do tvare. A to som nebol na najťažšom úseku cesty. Ten ma čakal na dlhom moste cez jazero. Jazero bolo plne odpadu a aj napriek hrubej vrstve ladu sa z neho síril zápach ako z kanálu. Ale keďže som mal problémy z dýchaním nosom(zamrzli mi chlpí pri každom nádychu), príliš som to nevnímal. Štipľavý vietor sa do mňa oprel tak silne ako keby ma chcel zabiť. No nedal som sa. Bolesť na mojej tvarí ktorá bola bičovaná vetrom a stuhnutá omrzlinami by sa dala pririvnat k pocitu vody v mrazničke keď sa do nej pusti aj ventilátor. Mal som pred sebou ešte kus cesty tak som zaťal zuby s tým že to dáko rozchodím. Koniec mosta bol stále v nedohľadné biela smršť do mňa narážala stále nicivejsie a premenoval som ju na bielu smrť. Moja myseľ začala spomínať na časy keď som sa riadne nafetovaný túlal po nocnyh uličkách mesta počas letných horúčav. Medze už nemám peniaze tak skoro to do seba nedám a doma asi nemám nič. Nejako to prežijem aspoň kým zoženiem prachy. Dovtedy si muším vystačiť s alkoholom. Tieto myšlienky mi príliš nepomáhali skôr mi ubližovali. Ale bolo to lepšie ako biela smrť ktorá ma ničila zvonka a dostavala sa hlbšie a hlbšie do môjho tela. Život sa mi zmenil len na cestu domov a cesta domov na pomalú smrť. Ergo život sa mi zmenil na pomalú smrť nič moc predstava. Hmatal som vo vreckách cigarety. Bola tam jedna krabička a v nej jedna cigareta. A k tomu len jedna zápalka. Bezútešná situácia. Mal som pocit že bude lepšie ak si to nechám na doma lebo ak by som sa pri tejto smrti pokúsil zapáliť zápalku asi by ju odfúklo. Moju paranoidnu myseľ napadla predstava že keď si doma zapálim vybuchne plyn. Nebolo to nereálne občas zabudnem ráno vypnúť plyn. Skúsil som sa utešiť tým že už len asi 20m a som na konci mostu kde je už dedina kde žijem. Žijem? Takýto život? Kto by to chcel? Ale srať na to. Biela smrť už pomalú zomiera. Vyhral som! Kričím proti vetru a vietor akoby to pľul a konci, vzdáva sa. Prichádzam domov a lejem do seba vodku. Áno. To bol deň toto som potreboval.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
