Nostalgickej chvíľy čas.
City moje sužuje,
tok toľkých liet a dní rozmarných,
keď len na to spomeniem si,
že sme ešte stále mladí.
Vsetci mŕtvi, nebdelí,
čo cez deň toľko hýrili,
teraz všetci do jedného,
ustatí sú v posteli.
Ustatí sú zo života,
zo všetkých tých krásných chvíľ,
čo už nikdy nevrátia sa,
nepostrehne žiaden z nich.
No oči moje vidia stále,
roky plynú nepoddajne,
a onedlho všetci známi,
rozídu sa za poznaním...
Poznám svety tajomné?
Možno áno, možno nie,
no jedno iste tak ostane,
že človek predsa rýchlo starne.
Skúšam zas a opäť, znova,
prestať myslieť, začať konať.
Prestať myslieť nad budúcnom,
sústrediť sa nad projektom.
Projekt mojej súčasnosti,
vidím vcelku jednotvárny.
Ráno vstanem, večer vzplaniem,
deň čo deň to isté dianie,
vskutku smiešne, vskutku plytké,
začína byť zrazu fádne.
No nežiadam si po premene,
mne to takto dobre padne.
Zmeny nie sú pre mňa, vravím,
to len iní, nechápaví,
chcú vo svete bájnom byť,
no nevedia čo je žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mikoo
7. 2.febuára 2007 19:56
no tak toto je pekné, ťa musím pochváliť...
Napíš svoj komentár