Kráča sám...no cíti,že ho niekto sleduje...jeho pohľad ho škriabe po chrbte...naschvál ide nezmyselne...cestou navyše...no nie a nie sa ho striasť.
Veď...koniec koncov mu pripomína, že je skutočný.
Idem okolo vchodu...vidím ako sa rozsvieti svetlo...daľší nezmyselný vynález človeka - fotobunka. Tak si z nich vystrelím...a utekám...rozsvieti sa ďaľšia..ako v tom mojom sne...utekám a dotykom rozsvecujem a zhasínam lampy na ulici..lenže tretí vchod je vchod chudobných...fotobunka chýba...tak ma aj prešla chuť bežať.
Klavír pomaly udiera ťažké tóny..počuť ho aj teraz...dlhá alej oranžových lámp...stromov...všetko je oranžové..dym vychádzajúci z kanála...dym vychádzajúci z jeho úst..para, ktorú vydychuje komín...kamienky na chodníku...len výklady odolávajú modrou žiarou.
Všade mŕtvo...iba sám...počuť znieť kroky.
No ja počujem ten klavír...a ten spev...a spievam si s ním...v duchu..tak ako to mám rád...dýcham si pred oči..aby som videl, že žijem...aj tak som sa nepresvedčil.
Podišiel ignorujúc okolo skupinky podnapitých mladíkov...šiel dalej...no zrazu sa strhol.
Videl som ho ako sa na mňa pozrel...no keď som sa otočil..tváril sa akože nič. A pritom...je môj...tak prečo sa pretvaruje...
Z diaľky vyzeral ako blázon. Prekročil tmavý potok...kráča akoby nič.
Všade ľudia...sedia v autách a pozerajú sa na mňa...no vlastne...tam nie sú...a tie lampy sa hýbu...uteká oproti mne pes...zvláštnej farby...akú moje oko ešte nevidelo...svieti na mňa svojim pohľadom..a tie páriace sa autá. Náhlia sa do tmy...
Už doznieva ďaľšia pieseň...vystupuje po schodoch...otvára dvere...volá na neho...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.