Idem si len tak ulicou...vystrieť nohu pred seba, prenesiesť na ňu váhu a odtlačiť sa od stojnej nohy. A nezabudnúť úsmev!! To je definícia chôdze podľa môjho tanečného trénera. To, čo momentálne predvádzam ja, by sa dalo iba ťažko, vlastne, vôbec nedalo zahrnúť pod túto poučku. Nielenže sa ledva vlečiem, nielenže sa tanečne neusmievam, nielenže sa moje emocionálne centrum umiestnené kdesi v žalúdku (či kde to vravel že to je??) plynulo nepohybuje, dokonca si dovoľujem hrbiť sa, neprepínať kolená, a našľapovať cez pätu!
Moje nohy sa správajú, akoby som im ukradla desiatu. Bojkotujú mozog. Jednoducho si idú, vlečú sa, a naplno využívajú zotrvačnú silu. No a čo... keď sa im chce, prosím...nech si idú kde chcú, aj do Thajska, aj do Paríža, aj do Lietavskej Svinnej, aj do riti...
Zatiaľ čo si nohy tvrdohlavo kráčajú, v hlave mám chaos. 900 – 500 myšlienok mi behá mysľou, pretekajú sa ako F1 v Budapešti. Občas nejaká nezvládne zákrutu a plnou rýchlosťou narazí do lebky. Bum...Au...Buuum...Aaau...Bum bum buuum...au au uaauuu, prestante!
Ticho...
Bum...
to už padám ja. Asi som tiež nezvládla zákrutu. Alebo sa nohy náhle rozhodli, že si dajú pauzu a pozrú sa na svet z inej perspektívy.
No nevadí. O jednu modrinu viac alebo menej...
Hrdinsky sa postavím, všímnúc si pramienok krvi veselo sa púšťajúci z mojho kolena. Ha haaaa, a ste došli, nohy jedny! Úprimne sa radujem až kým mi nedôjde, že sú to vlastne moje nohy a že ma to vlastne bolí. Aaaau. Niekedy som taká šikovná, ani majster En by to nespravil lepšie svojim fyzikálnym pokusom. Teraz len tak stojím a nadávam si. Nie nahlas, ľudia by si mysleli že som z neďalekej Bytčice*. To by som mohla, len keby som mala so sebou Mp3 prehrávač – dám do ucha sluchátko, nadávam pekne nahlas a tvárim sa, že mám hands free... To nidky nikoho nepohoršovalo.
Konečne som si dostatočne nadala, a pomaly sa môžem odobrať domov, kde si kľaknem na polienko do kúta a budem sa dlllho hanbiť, keď si uvedomím, kde vlastne som.
Oooo nie! Do riti! Merde! Putain!
Ale je neskoro. On vyšiel z domu, a tak zvláštne sa na mňa pozeral. Niečo v zmysle „si myslíš že keď si sem len tak prídeš a rozbiješ si koleno, že ti tu bezplatne poskytnem peroxid?“
„a-ahoj“...zmohla som sa na jedno slovo! Huraaa
„čau“...a On mi odpovedá! Huraaaaaaaaaa
„jaaa len som išla okolo...“
On sa zadíval na moju krvavú nohu.
Hlavou mi znie jediné želanie: pozvi ma na peroxid, pozvi ma na peroxid, pozvi ma na peroxid, pozvi ma na peroxid...
„aha...taak...potom sa maj“...nieeeeeeeeeeeee
„aj ty sa maj“
Čo to vravím?? Nie! Stop! Znova! Keby tu bol skandujúci dav, znelo by tu O-pa-ko-vať! O-pa-ko-vať! O-pa-ko-vať!
...ale dav tu nieje...
...a On odchádza...
No nič...
O jednu modrinu viac, alebo menej...
*pre nezainteresovaných – v Bytčici sa nachádza ústav pre dušvne narušných
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
monya
8. 8.augusta 2006 19:52
hej, ja poznam bytcicu starka mi rozpravala a modriny sa vzdy zahoja ani jazvy po nich neostavaju
Napíš svoj komentár