Kvap, kvap kvap...už mám tie kvapky všade. Ako dokonale viskózna tekutina sa dostali do každého záhybu v koži, do vrások okolo očí spôsobených smiechom, do úsmevu, do duše. A ja nemôžem robiť nič. Keď sa pohnem, čierny mrak pôjde so mnou a bude ma prenasledovať až kým nepadnem, nerozhodím rukami a nevydám sa mu na milosť. Mraky vždy vyhrávajú...
Kvap, kvap kvap... som úplne mokrá. Chytím sa za hlavu a cítim, že tie bezočivé a cudzie kvapky mi vyhĺbili do lebky jamku. Akoby misku, kde sa môžu združovať, aby mi ešte zreteľnejšie ukázali, že oni vždy vyhrávajú...
Kvap, kvap kvap... Podo mnou už je malá mláčka. Prebytočné kvapky, ktoré sa už nezmestili na moje telo. Ale prečo stále prší?? Prečo, keď už sa na mňa nezmestí jediná kvapôčka?
Kvap, kvap kvap... Mláčka sa postupne stáva mlákou, jazierkom, priehradou, morom, oceánom... A ja sa v ňom topím, postupne mi tie kvapky vtekajú do pľúc a berú mi posledný kyslík...Dobre, vyhrali ste!
Vidím paru. Kvapky sa zrazu menia na biele obláčiky a stúpajú k nebi, akoby sa nechceli znížiť na našu úroveň. Pomaličky zase prichádzam k sebe. Oceán sa mení na more, more na priehradu, priehrada na jazierko, jazierko na mláku, mláka na mláčku a z mláčky ostala už len posledná kvapka. A prišiel jeden pes a tú kvapku vypil.
Ten pes patril tomu, kto zapol fén, vysušil oceán, odfúkol mrak a podal mi pršiplášť...
napisane pre neho
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
deathangel
6. 7.júla 2006 13:49
krasne
2
tyy tak toto si cenim...pises krasne, vazne, teraz mi stuplo sebavedomie
Napíš svoj komentár