a zrazu všetko príde a padám zase na dno...
Ja som tu-už zase-všetko odznova,
nasadiť si správnu masku, inak sa chovať,
stále sa len pretvarovať, ovládať pocity,
každému sa poklonkovať, do kosti byť prehnitý.
Vo vnútri cítiť ako sa mi svet rozpadá,
smútok, slzy na krajíčku, blbá nálada...
komplexy, nervy,stres aj láska nešťastná,
to všetko je vo vnútri, no maska je zradná.
Ľudia to nevidia a vidieť ani nechcú,
to, čo vidia, to im stačí, pre iné len brebcú...
Snažiť sa-zmeniť to-pravdu povedať,
tebe, jemu, všetkým, masku z tváre sňať.
Stop! Tak to nepôjde, to nie je dobré!
Miesto masky tvoju dušu rozbijú na drobné...
Preto je všetko tak, ako to je,
navonok je všetko dobré, vo vnútri to vrie...
Po čase však príde nepatrná zmena,
prispôsobenie sa, strata svojho mena.
Maska už nie je tou, za ktorú ju máš,
tú rolu svetovú sám pred sebou hráš!
Strácaš svoju tvár, vyhovieť je hlavné,
a tak sa z nás stávajú iba stroje chladné.
Toto všetko však nie je to, po čom v skutku túžim,
večer líham do postele, niečo ma však súži...
Chcem dať všetko von, vykričať to svetu,
povedať čo cítim, dosiahnuť svoju métu.
Chcem byť sama sebou, o nič viac mi nejde,
ak to ľudia nepochopia, svet len vôkol prejde,
srdce to už nevydrží aj život je horký,
načo tu byť v tomto svete plného pretvárky?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár