„Prečo? Prečo to takto muselo skončiť? Prečo som tomu nemohla zabrániť? Prečo si ma opustila?“ Zo zadu ma niekto chytil.
„Poď, už ju idú odniesť..“ pošepkal mi Viktor. Zašli sme úplne do zadu a tam sme sa ticho pozerali, ako nejaký kňaz alebo kto robil nejaký obrad. Vôbec ma to nezaujímalo. Chcela som späť svoju priateľku. Už mi ju nikto nevráti... Potom zavreli truhlu a ja som posledný krát videla jej bledú tvár. Odniesli ju ku jej hrobu. Tam už bola vykopaná jama. Stáli sme v úzadí a pozorovali, ako ju dávajú dole.. Mala len 17.
„Viktor, je mi nejak...“ vetu som nedopovedala, lebo som odpadla... Prebrala som sa v nemocničnej izbe.
„Už som myslel, že nevstaneš,“ usmial sa na mňa Viktor. Sedel vedľa mňa na posteli a kukal na mňa.
„Čo sa stalo?“ nechápala som.
„Tak.. Troška si odpadla, ja som z toho skoro dostal infarkt, potom privolali sanitku a následne na to odviezli aj Adelinu mamu.. Horší pohreb som ešte nezažil..“
„Prečo som odpadla?“
„Asi si nejak nezvládla situáciu, dievča..“ pomohol mi posadiť sa.
„Bože, to je trapas,“ hanbila som sa.
„Ale nie je. To sa stáva..“
„Hej... Ale tebe sa to nestalo.. Kedy môžem ísť domov?“
„Neviem, zavolám doktorku..“ odišiel. A tak prišla doktorka. Dôkladne skontrolovala môj zdravotný stav a poslala ma domov s tým, že v pondelok prídem na krv... Celý výkend mi bolo divne. Ako keby som bola chorá alebo niečo podobne. A tak nastal pondelok a Viktor sa so mnou vybral ku lekárke. Zobrala mi krv, poslala na rozbor a vyšetrila ma. Vraj sa jej niečo nezdá, ale povie mi to, až keď príde rozbor krvi. Čiže o dva dni. A tak som dva dni čakala. Neostávalo mi nič iné....... Sedela som u lekárky v ordinácii.
„Ste tehotná,“ oznámila mi. Ostala som nehybne sedieť, ako keby do mňa udrel blesk.
„Čo?“
„Gratulujem,“ usmiala sa a podávala mi rozbor krvi. Nebola som schopná nič povedať. Celý výkend mi bolo zle, odpadla som, krútila sa mi hlava, nedostala som krámy.. Až teraz sa mi všetko poskladalo ako skladačka. Ako prú vec, čo som urobila, keď som prišla domov bolo, že som Viktorovi podávala moje cigarety.
„Čo? To prečo?“ nechápal a hodil krabičku na stôl. Sedel na gauči a ja som si sadla ku nemu.
„Sľúb mi, že ma nevyhodíš z domu a neopustíš.“
„No, nemal by som..“ Hodila som na neho vražedný pohľad.
„Fajn, prinútila si ma. Sľubujem.“ Vytiahla som z tašky lekársku správu a podala mu ju. Prebehol ju očami a potom mi pozrel na brucho.
„To je koho dieťa?“
„No tvoje.“ Z jeho výrazu tváre sa nedalo nič vyčítať. Bol nahnevaný? Smutný? Alebo veselý? Nevedela som. Vstal, vzal si peňaženku, kľúče, mobil a odišiel.
„Čo? To ma tu necháš samú?“ zakričala som na chodbu. Nastupoval do výťahu a povedal:
„Počkaj ma doma.“ A tak sa dvere zavreli. Fajn, tak on ma tu nechal a určite sa išiel ožrať. Pekne zodpovedný otecko... pomyslela som si a ľahla na gauč. Jemne som si prešla rukou po bruchu. Tak vo mne je nový život. Nemám to srdce, dať si to vziať. Na to som ani nepomyslela. Ale... Čo ak budem ako moja matka? Húliť jointy jeden za druhým, piť tequilu a spávať s cudzími chlapmi? Nie. Ja nie som ona. Ona je mŕtva a ja som iná... Iná.. Iná.. Zarezávalo sa mi do hlavy. Iná.. Iná.. Ináá...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bibla
22. 12.decembra 2009 17:55
panečky pokračovanie čo najskôr pls
Napíš svoj komentár