Ja, plutvy a ako výzerá výlet v tejto modernej dobe

Mám rada žraloky a iné pod vodou žijúce zvieratká.
Mám rada chodiť na výlety.
Preto som sa minulý týždeň vybrala osve na výlet do Birminghamu nazrieť do SeaLife, čo je také super miesto plné akvárii, zvieratiek, ktoré inde buď nemáte možnosť stretnúť alebo je stretnutie s nimi posledná vec, ktorú zažijete.

To, že som na vlak dobehla len tak tak a následne sa skoro zadusila, kým som dávala svoje pľúca do normálneho stavu, mi nevadilo.
To, že bol ten vlak taký natrepaný, že som si nemohla sadnúť mi nevadilo.
To, že som stála pri záchode a že som musela za každým návštevníkom wécka zatvoriť dvere mi tiež nevadilo.
Ale to, že si matka v ružovom stojaca vedľa mňa vo vlaku fotila selfie so svojim deckom na rukách mi vadilo.
Lebo to decko jej skoro spadlo z rúk. Do mojich rúk. Lebo selfie.
A aby ste o tej scéne mali presný obraz tak dodám, že členkami si šikovne pridržiavala nákup z Lidlu a ďalšie dve deti do sto centimetrov sa tiež dožadovali selfie tak, že ju ťahali za ružové tričko a stúpali jej po ružových Airmaxkách.
Do Birminghamu som došla v pohode, počet selfie s gombíkom na zatváranie dverí wc nula, počet spadnutých detí na mňa nula.

Ľudí tam bolo strááášne veľa plus asi tak sto, prevažne kompletných a nekompletných /teraz nemyslím rozumovo/ rodiniek, neustálesazarukydržiacich zamilovaných dvojíc, dvojíc rodič-dieťa, odvážnejších trojíc rodič a dve deti. Kým sme čakali v rade na lístky, decká výskali, jasali, skákali, plakali, že nechcú, aby ich niečo zožralo a rodičia veselo surfovali na nete, občas jedným očkom pozreli, či ich dieťa ešte nič nezožralo. Keďže som so sebou nemala dieťa, dostala som aspoň radu nad zlato, že keby som si bola kúpila lístok cez mobil…

Mobily v rukách hrali prim samozrejme aj naďalej, ľudia striedavo fotili seba, svoje decká, seba, zvieratká a seba. Podmorské živočíchy sa na fotkách objavili len občas, lebo plávali prirýchlo alebo sa na selfie proste nezmestili. Najviac ma očarila rodinka japonského pôvodu, z diaľky vyzerajúca ako skupinka zatúlaných golfistov, vybavená paličkami na ktorých koncoch mali prichytené mobily, ten selfie stick či ako sa to volá.

A uprostred toho ľudského zhonu plného mobilov veľkých ako tehly a hlučných detí stojím ja, na krku mám zavesený foťák s vybitými baterkami, ako inak, mobil na spodku ruksaku a rozmýšľam ako vybaviť, aby som tam bola len ja a tí s plutvami.
A žasnem.
Nad tým aké sú tie zvieratká jedinečné a úžasné na druhú.
Takmer mi tečú sliny, taká som uchvátená svetom za sklom, ktorý funguje prirodzene, bez mobilov a podobných hovadín a je proste krásny.

Po hodinách sledovania najlepšej reality show odchádzam.
Jasné, keby som použila mobil tak by som sa nemusela po Birminghame túlať dve hodiny a hľadať stanicu, ale ja rada.
Vo vlaku už je voľné miesto a ľudia sediaci naokolo ma presvedčili, že keby tam nebola free wifina, tak je tých voľných miest oveľa viac. Prisediaca pani si hneď otvára notebook, zaloguje sa na Facebook a postuje status o tom ako sa cíti.

Ja sa cítim šťastná, veď som navštívila stvory, ktoré mám tak rada.
A tiež sa cítim trochu sklamaná.
Nad tým akí sú ľudia.
Čo zo seba spravili.
A ako si nechávajú super momenty a krásne veci utiecť spred nosa len preto, že sa dívajú inam.
Lebo sme moderní.
Vedieme sa do chladného sveta.
To jediné už asi pre seba navzájom robíme.
Do sveta bez nezabudnuteľných momentov, ktoré vám narozdiel od diania na nete naozaj môžu v živote chýbať.
Na miesto bez pocitov neukradnuteľných, nie ako naše mobily.
Do sveta bez spontánneho šťastia, na aký dúfam nikdy žiaden mobil nebude mať aplikáciu.

Ľudia sú zvláštni, nebuďte ako oni.
Život je krátky.
A svet krásny.
Len otvorte oči a otočte hlavu od displeja.

» www.effy.6f.sk/archives/2409...

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu