Bola som dnes konečne vonku po troch týždňoch a to mi prišlo maximálne úchvatné. Pripadala som si ako divoká mačka, ktorú konečne vypustili do prírody a mohla si užívať slobodu a nebyť zavretá medzi štyroma stenami. Ten pocit neznášam. Takisto aj počas marodky je to pre mňa utrpenie, preto som si to dnes fajn užívala.
No prišla som vonku a čo som videla? Nič. Absolútne nič. Ulice boli prázdne. Možno to bolo spôsobené tým, že bolo dusno a nikto sa nechcel odvážiť vyjsť vonku. Tak ja som sa len tak prechádzala a mala som aspoň chvíľku pre seba. No prišlo mi smutno. Bola to perfektná príležitosť na pokec s blízkou osobou, no nikto nebol na okolí.
Prešla som celé mesto krížom, zašla do Aidy a dala si zmrzlinku. Citrón-čokoláda nikdy nesklame. Zavolala som tatkovi, či už ide domov z práce. Povedal, že ešte ide do DVD požičovne, či nejdem s ním. Mala som na výber.
Buď by som sa túlala mestom, sama, smutná, hľadajúc blízkeho, alebo by som šla s tatkom do požičovne a bola by aká taká sranda. Jasné, že som išla s tatkom.
Domov som prišla "bohatšia" o 4 dvdčka do zbierky . Sadla som si za komp a prvé čo som spravila bolo, že som si pustila jeden z nich. Sadla som si na posteľ a spustila som aj MSN a ICQ. Nikto zaujímavý tam nebol, alebo skôr nikto taký, komu by som stála za pozornoť. Tak som sa venovala veciam mne blízkym. Grafike samozrejme.
A teraz? Teraz si píšem s miláčikom a mala som chuť niečo napísať. A keďže mi nič rozumného, či normálneho nenapadlo (čo sa niet čo čudovať, keďže normálna nie som), tak som sa rozhodla napísať aspoň zhrnutie dnešného dňa, ktoré zrejme nikomu nedáva zmysel, ale momentálne je mi to jedno.
Mne sa páči pocit, keď mi prstíky behajú po klávesnícových tlačítkach a môžem niečo písať, aj napriek tomu, že to nikto nepochopí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Je to ako stránka vytrhnutá z tvojho denníka