Plakala som, ponížila seba samú, až som sa zviezla na samú zem, ak nie pod dno. Kričala som na neho, prosila, aby neodchádzal, aby mi povedal, že ma ľúbi. Ale odozvou mi bolo tiché zbohom...
Mal ma plné zuby... Videla som to v jeho tvári ako som sa naňho dívala z dola. Zo zeme. Ten odpor, nechuť. To, čo ku mne cítil, bolo už dávno mŕtve. A ja znova neviem, čo som urobila.
Nezaslúžim si to? Nezaslúžim si lásku? Som tak hrozná osoba, že každý voči mne ochladne a cíti len hnus? Možno som robila zle, ak som chcela len to, aby hovoril o svojich pocitoch, a aby predo mnou nič neskrýval a ja som robila to isté. Dusilo ho to? Malo nás to zblížiť, nie rozdeliť! Tak kde je chyba?
Hlasito sa znova rozplakala, zaryla nechty do vankúša a predstavila si, že je to jeho telo. Hrýzla ho, vdychovala jeho vôňu, kropila ho slzami a slinami z plačom znetvorených úst...
Umierala...
Zostala z nej len prázdna schránka bez ducha. Dávno pred tým jej vzali väčšinu, no on vzal aj to posledné... Rozlámal, spálil, pochoval. A to celkom bezcitne.
Umierala... Nedobrovoľne. Avšak koniec koncov mala pocit, že to bola len jej vina. Ak by mu to nebola dovolila, nestalo by sa to.
Alebo ak by nežila, nebola by dovolila, nemusela by tak trpieť...
A potom... Niekto vzdialený, na koho už zabudla... Prišiel a bil ju do kolien. Prosil, aby ostala.
____________________________________________
***fikcia aj skutočnosť
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
niekedy rozmyslam tiez ci je to mojou vinou,inokedy nechapem ako clovek na niekoho tak dokaze vsetko hodit a zabudnut ze mal rad,lubil,miloval...ako keby som si to dobre pamatala len ja...