Už aj ja plačem

Prečo to robíte... Nútite ma plakať, zamýšľať sa nad niečím, čo sa mi nepáči.
Do hlavy sa mi v poslednom čase dostalo toľko pocitov, že ani neviem, nad čím premýšľam. A pritom ani jeden z nich nie je môj.

Zasekávam sa, vo vlastnej hlave. Nedokážem nič z toho, čo v sebe mám, pomenovať. Počúvam depresívne piesne a popri tom sa mi po líci kotúľajú slzy.
Veď ja ani neviem prečo...

Nie, ja nie som smutná vždy. Len väčšinou píšem iba o smutných veciach. S tými šťastnými sa delím. Doslova sa smejem každému do ksychtu. Ale keď som smutná, vtedy je čas zabaliť sa do perín a na nikoho sa ani nepozrieť.

Som typická. Keď mi je ťažko, napchávam sa čokoládou.

"Nie, nepotrebuješ čokoládu, potrebuješ myslieť," hovorí.
Sú to iba písmenká.
Chýba mi jeho hlas... Jeho skutočný hlas, nie ten prenesený cez slúchadlo.
Chýba mi jeho hruď. Potrebujem sa o neho oprieť. Večer zaspávať v jeho objatí a ráno sa zobúdzať tvár vedľa tváre a cítiť ranný zabijácky dych, aby sme si potom spolu umývali zuby a robili si zle so zubnou pastou ako zbraňou.
Chcem vybehnúť von a hádzať do neho snehové gule a po vybláznení sa vrátiť domov a upiecť mu muffiny...

DOMOV...

Som len dieťa. Také maličké. Mám veľa strachov.
Ale pri ňom sa to všetko mení... Je taký skutočný a predsa akoby bol iba snom. Kedy ho znova uvidím... Hrozne mi chýba. Nie je to ľahké.
Už sú to mesiace... A takmer dveticís kilometrov.

Tuším vám poniektorým závidím.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu