Chýba mi minulosť

Hoci to nerada priznávam lebo prítomnosť sa mi páči.

Ale ono to nie je v tom aký sú ľudia alebo svet okolo mna.
No síce to s tým suvisí.

Ale nie je to to hlavné.
Hlavný dôvod prečo mi chýba minulosť je ten že vtedy som vedela kto som a čo chcem a šla si za tým.

Pracovala som na tom aby sa mi to splnilo.
Ale teraz neviem.
Neviem kto vlastne som.
A ani prečo tak zúfalo a tvrdohlavo trvám na tom aby som si splnila dávny sen.

Neviem čo tým dosiahnem.
A tiež neviem čo ma tam čaká.

Alebo viem len sa to bojím priznať sama sebe?

Už nie som tým kým som bývala a prešla som rôznymi fázami.
A v každej som bola presvedčená že je to správne. Že to čo v danej chvíli robím má nejaký význam.A zrejme aj malo,ale teraz som len zmatená.

Dovolujem samej sebe miesto učenia sa alebo prechádzok v prírode sedieť pred počítačom a stagnovať.
Stát na jednom mieste.

Alebo sedieť a jesť a jesť dalšiu tonáž sladkostí hoci na ne nemám vôbec chuť a občas ma z nich bolia zuby.

A prečo? len tak zo zvyku.
Hlúpy detský zvyk.

Ale k niektorým zvykom by som sa rada vrátila.
Ako napr. k učeniu.
Ale v skutočnosti som sa neučila už tak dlho až som zabudla aké to je.

Myslím skutočné učenie.
Nie opakovanie.

Naposledy som sa učila tuším na základke, pokiaľ si zo mňa segra nezačala robiť srandu a pýtať sa načo sa učím.

Lenže ona bola génius čo s aučenia týka aspon tak som ju vnímala.
Vždy mala dobré známky.
A ja som to nechápala lebo som ju moc učiť sa nevidela.

Väčšinou mala problémy so mnou lebo sa mi stále pokúšala nieo vysvetliť čo som v škole nepochopila.
Neviem moc sa na to nepamätám, ani neviem či som nebola príliš často zamyslená v škole a preto mi to unikalo alebo som to len nepochopila.teraz už neviem.

Ale aj tak mi to všetko začína chýbať.
Teraz som na jednom mieste a nepracujem na sebe.stagnujem.
A postupne začínam zabúdať všetko čo som sa naučila.

Začínam sa báť vecí čo som niekedy zbožňovala.
Začínam sa meniť na človeka čo miesto toho aby šiel po zobudení behať do prírody a vypočuť si pritom spev vtákov,vstanem stlačím gombík na notebooku a pustím si nahrávku na youtube,potom preklikám maily a nakoniec zakončím pustením si filmu.

A ked skončím s pozeraním filmov už je neskoro na to aby som šla von lebo je už tma a noc.

A ja sa začínam tohoto nového čuda ktorým som báť a zároveň je to také že sa mi nechce na tom nič meniť.
Aj ked sa nenávidím za to.

Ale aj tak s tým musím niečo urobiť.
Pretože moja rodina už mi neverí.
Tak často som ich sklamala že už mi neveria ked niečo slúbim.

Čo som to za človeka ked mi už ani moji rodičia nemôžu veriť ked niečo slúbim?

Som toto ja.
Skutočne som toto ja?

Nie to snád nie.
Chcem byť zasa tým čím som bývala.
Pred tým než sem do môjho života prišli sega,play station, video,dvd-prehrávač,počítače atd.

Aj ked súhlasím že technika je fajn,ale aj vdaka nej už nemáme potrebu robiť veci čo sme robili predtým.
A tak len sedíme pri technike a ničíme si zdravie.

Čo je toto za život ,za svet ked nedokážeme zmeniť to čo by sme mali poznať najlepšie-seba.

Chcela by som aspon jeden deň začať inak.
Ale netuším či to bude iné ked nezapnem počítač,alebo vypnem mobil.

Donútim sa sedieť hodiny pri učení?
A budem potom spokojnejšia?
Alebo keby začnem pravidelne cvičiť?

Neviem.Ale chýba mi moje ja ktoré takto nečinne nemárnilo svoj život.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu