Ideme na študentskú?položil otázku.
Dobre.znela moja odpoveď.
Tak sme vykročili smerom k cukrárni. Kúsok pred ňou sme stretli dve bývalé spolužiačky, prehodili zopár slov.
Tak zvláštne sa na nás dívali.
Aj ked nebol dôvod.
Pomaly sme vykročili ďalej a rozlúčili sme sa s nimi.
Prišli sme do cukrárne a začala som si vyberať zákusky. Bolo to ako volakedy akurát s tým rozdielom že tentokrát platil on.
Sadli sme si zo zákuskami a džúsmi do boxu oproti sebe.
Debatovali sme a smiali sa.
Veľmi prudko mi to pripomenulo minulosť.
Nás vzťah sa skoro vôbec nezmenil čo sa rozhovoru týka.
Stále je rovnaký úchyl a ja sa stále rovnako rada smejem na jeho vtipoch a rečiach.
Pomaly sme dojedli stále spomínajúc na minulosť.
Nechcelo sa mi ešte odísť, a zároveň som bol v rozpakoch.
Nebolo čo hovoriť.
Prejdeme sa?
Znela otázka.
Jasne.Odpoved.
Tak sme sa zdvihli a odišli a len tak sa prechádzali ako voľakedy.
Kecali a bolo to strašne fajn.
Pozrela som na hodinky.
O chvíľu je čas ísť na bus.
Padá objatie a každý sa vydávame opačným smerom na ten svoj bus.
Sadám si do busu a premýšľam.
Púšťam si starú známu pesničku ktorá ma vždy upokojí a umožňuje mi premýšlať.
V ruke držím darček od neho a stále myslím na tie asi dve hodiny.
Mám rada toho úchyla, ako ho volám, no už nie tak ako volakedy.
A tie chvíle kedy sa smejeme ako dakedy až ma bolia lícne kosti.
Je to zvláštne ako čas ktorý obyčajne všetko mení toto nezmenil.
A som za to vďačná.
Pretože tak môžem znovu prežiť deň ako kedysi.A aspoň na chvíľu nájsť moje ja ktorým som bývala.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár