Od tej doby si pametám na dušičky stále hmlu, zimu a divný pocit ked ma tá hustá lepkavá mliečna hmla pohltila a ja som mala pocit že tú hmlu tvoria tisícky duší ktoré sa ma dotýkajú a berú mi teplo a energiu aby mali silu navštíviť všetkých svojich blízkych.
Ale dnes.Dnes to bolo iné.
Bolo teplo a pofukoval vietor.
A nebola hmla.
Konečne.
Neviem.
Súvisí to s tým že sa naša kíma otepluje alebo všetky duše našli konečne pokoj, či len ja som stratila schopnosť ich vnímať?
Ale dnes som miesto strachu cítila iba pokoj.
Takisto ako včera v noci ked sme boli s priatelom zapáliť kahance na hroboch.
Zrazu mi cintorín s toľkými zapálenými svetlami pripadal neskutočne romantický.
Už som nebola to 16 ročné dievča čo sa bojí samo priblížiť k tomuto miestu.
Dnes mám skoro 21 a na dušičky sa nebojím ísť sama na cintorín, dokonca ked idem sama na cintorín nielen na dušičky cítim akýsi zvláštny pokoj a vyrovnanosť.
Akoby to bolo miesto kde zostávajú skryté vedomosti.
Je to miesto priam dýchajúce posvätnosťou.
Zvláštne miesto kde sa môžem v duchu pýtať tisíce otázok a vedieť že možno dostanem odpoved.
Tentokrát sa mi dušičky zdali dňom ako každý iný .
Len mi je ľúto že si nepametám žiadny zo svojich snov.
Ale možno že zajtra ráno si nejaký zaujímavý pamätať budem.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
neutral001
1. 11.novembra 2010 21:48
waw.... kráasny pribeh
Napíš svoj komentár