Nebudem vás unúvať menovaním každodenných činností, pretože sa väčšinu dní opakovalo to isté.Mlynár nás prišiel zobudiť, nasledovali raňajky,Lucifer si ničil krídla nosením mechov do mlynice a ja ruky pomáhaním mlynárke.
Ani sme sa nenazdali a začali padať listy.
Čoskoro nato zavládla zima a my sme prvýkrát okúsili skutočnú krutosť pre zem tak potrebnej zimy.
Keď sme prichádzali mali sme len ľahké oblečenie prislúchajúce podnebiu u nás na kraji sveta a teraz nás začínalo triasť od zimy.
Mlynárka si to všimla a tak ma donútila spolu s ňou ušiť mne a Luciferovi niečo teplejšie.
Ani vám nemusím hovoriť že moje prsty boli celé dopichané od ihly.
Na pozemské veci asi fakt nemám talent, hoci zemiaky už čistím celkom solídne...
Ale aj tak som bola mlynárke vďačná keď som si obliekla výsledok našej práce.
A myslím že aj Luciferovi sa to páčilo hoci u tohto večne namrzeného anjela odkedy sme prišli to bolo ťažké zistiť.
A tak sme teraz už v nových veciach znovu trávili čas činnostou.
Ale zdá sa že títo tvorovia majú činnosti takisto rozdelené podľa toho či vládneme my alebo temní.
Pretože na Luciferovo potešenie sa s príchodom prvého snehu prestalo mlieť, čo znamenalo že už si nemusel drať krídla, a na moje potešenie už sa nechodilo do polí okopávať.
Ale musím uznať že zopár vecí zostalo skoro rovnakých.
Mlynárka napr. stále prala každý deň.
Ale tentokrát už nie pri potoku, ale v akejsi drevenej vaničke.
Vypraté prádlo potom vešala pred kachle aby sa uschlo.
Daľšia vec ktorá zostala rovnaká bola tá že sa stále raňajkovalo a obedovalo v tom istom čase a že večere slúžili okrem jedla aj na rekapituláciu dňa.
Čas plynul akosi dlhšie keď nebolo čo robiť.
A tak sa ma pokúšala mlynárka naučiť vyšívať.
Ale dopadlo to ako asi tušíte tak isto ako keď sme šili veci pre mňa a Lucifera.
Čo ma bavilo viacej bolo keď Eddie vyhlásil že ma naučí čítať.
Čítať som síce vedela, pretože písmo sme týmto tvorom zoslali my po dohode s temnými.
Ale tvárila som sa že neviem a že ani písať neviem a nechala ho aby ma učil.
Chlapec mal radosť a mne aspoň rýchlejšie ubehol čas.
Lucifer sa začínal tváriť spokojnejšie a keď mlynár vytiahol čerešnovicu začal sa tváriť ešte spokojnejšie.
Jediné čoho som sa bála bolo že keď to s mlynárom prestrelili a to bolo najčastejšie pri kartách,a to musím uznať že sa ešte držal, bolo to že stváral hlúposti.
Napr. sa zvykol zase meniť na anjela a chcela si ísť polietať alebo podobné, pre nás riskantné záležitosti.
Vždy som ho odtiahla a ospravedlnila s tým že už má dosť a aj ja som unavená a tak si ideme ľahnúť.
Kedže bola zima spali sme v akejsi malej kutici v dome.
Bolo tam suchšie a možno o trošičku teplejšie ako v maštali a aspoň ma nebudili kravy.
Ale vážne som sa začínala báť o Lucifera.
Jeho krídla bledli.
Dúfala som že vláda temných čoskoro skončí, pretože som cítila že sa vďaka tej čerešnovici Lucifer čoraz viac približuje k týmto tvorom.
Dnes si zasa mlynár s Luciferom sadli ku kartám a čerešnovici.
Vedela som že bude zle, ale nechcela som zasahovať kým to nie je skutočne potrebné.
Hoci bol Lucifer mojim strážcom a podriadeným, správala som sa k nemu ako ku seberovnému.
A tak som ho dnes opäť nechala piť čerešnovicu a hrať karty.
Keď už som videla že má dosť spravila som to čo obvykle, a on sa ako obvykle postavil a nasledoval ma.
Ale cítila som že je niečo inak.
V tej chvíli ako sme prišli do izby sa začal správať ako človek.
Kričal na mňa že som zlá, že ho nenechám baviť sa,že ho vždy ťahám preč.
Pokojne som mu vysvetlila prečo to robím.
Že je to len pre jeho dobro.
Pre moje dobro hej?
Spýtal sa a v očiach mu zablčal hnev.
Vedela som že aj anjeli sa môžu hnevať ale v jeho očiach bolo okrem hnevu aj niečo iné.
Niečo čoho som sa zlakla.
Niečo čo do očí najela rozhodne nepatrilo.
V jeho očiach bola nenávisť.
Taká silná nenávisť že som cúvla dva kroky.
A v tom urobil niečo čo rozhodne nemal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár