Dostať sa dolu nebol až taký problém. Stačilo zoskakovať s plošín až k bráne. Náš svet totižto tvoril systém plošín vznášajúci sa vo vzduchu. Čím boli nadnášané a kto ich vytvoril však už ani najvyšší nevedeli. Tak starý bol náš svet. Vždy keď sa najvyšší rozhodli že už majú vládnutia plné zuby, odovzdali vládu ďalej a siahli si na život, mali všetko zapísané v kronikách, no tie sa i napriek veľkej snahe časom rozpadali a vedomosti upadali v zabudnutie.
Vlastne som chcel dať Leniel ešte poslednú pusu, no vedel som že by to príliš bolelo. Navyše by videla moje slzy a ja som tak veľmi chcel aby si pamätala môj úsmev. Nebude mi však mať za zlé že odchádzam bez rozlúčky? No nebolo na výber. Bolo to tak nespravodlivé. Spravil som všetko čo som mohol a i tak musím preč!
Preč odtiaľto kde som žil stovky rokov, preč od všetkého čo mám rád, preč od Leniel.
Prečo som sa ja hlúpy nedokázal prepracovať v liečiteľstve na úroveň štyri ako Maríja?
Študovala rovnako dlho ako ja a možno pri tom strávila i menej času a predsa bola o dve úrovne vyššie.
No mne sudičky prisúdili rýchlosť , obratnosť a znalosť cudzích rečí. To všetko mi však bolo k ničomu.
Konečne som zoskočil s poslednej plošiny. Pevne som dúfal že Leniel nebude pri bráne.
No keď som sa tam dostal už s diaľky som videl že moje dúfanie bolo márne.
Samozrejme že tam stála. V duchu som zaúpel. Prečo? Prečo tu musí byť?
Pomalým krokom som prišiel k bráne. Otočila sa. Svetlo jej lemovalo jej krásnu tvár a odrážalo sa od jej vlasov. V jej očiach sa leskli slzy. Nijéé. Toto mi nerob. Prosím neplač. Dokážem teraz vôbec odísť?
So sklonenou hlavou som zastal tesne pri nej. Mal som chuť ju objať, no miesto toho to spravila ona.
„Leniel, ja..“ hlas sa mi zasekol. Skúsil som to znova, no Leniel sa zdvihla na špičky a umlčala ma pusou.
Objal som ju a pusu jej vrátil. Nechcel som ju pustiť, no vedel som že ak to hneď nespravím nebudem schopný odísť. Pomaly a neochotne som sa odtiahol stále ju držiac za ramená.
„Leniel, vážne musím...“ Zašepkal som.
„ Veď ja viem Lucifer.“ Šepla, po líci jej stiekla slza a odtiahla sa.
Sklonil som sa a dal jej ešte jednu pusu. Potom som sa otočil a vykročil smerom k temným.
„ Lucifer! Počkaj.“ Skríkla za mnou Maríja, ktorá práve dosadla. „Áno? Počúvam ťa“ Ozval som sa neochotne. „ „Dávaj si na seba pozor. Podarilo sa mi ukecať najvyšších takže tvoj trest bude zrejme dočasný. Takže sa správaj tak aby si sa mohol vrátiť OK? „ Zahlásila, uškrnula sa a stiahla ma do objatia.
Waw. Tak toto bola super novinka. Už som sa pomaly a neochotne zmieroval s tým že to tu už asi neuvidím. No ako dlho je v ponímaní najvyšších dočasné som mohol len a len tušiť.
„ Uf tak to je super správa Maríja. A netušíš náhodou ako dlho je dočasne? „
„Vôbec netuším Lucifer, no už radšej bež. „ Odvetila Maríja a pustila ma.
„ OK Maríja veď už idem. Ahoj Leniel“
Otočil som sa, nasilu sa usmial a prekročil bránu. Moje krídla v ten moment zmizli.
Bol to čudný pocit, akoby som zrazu nebol kompletný. No to sa dalo čakať že mi ich nenechajú keď prekročím bránu.
Neochotne som si vykračoval po cestičke zarastenej všetkým možným a pred očami mal len Leniel. Možno ju ešte uvidím. Možno ma potom bude ešte milovať. A možno...
Nie na také úvahy fakt nie je vhodný čas. Iba sa mučím.
Pozrel som sa hore a uvidel že naša vláda sa chýli ku koncu. Pridal som do kroku. U temných by som mal byť skôr ako preberú vládu.
Nebyť ani v jednom svete keď preberú vládu mohlo byť bez mojich schopností veľmi nebezpečné.
Zahľadel som sa do diaľky. Predo mnou sa rozliehal tmavý les, s dubov a iných listnatých stromov. Za ním už mali v jednej jaskyni bránu temní. Už len chvíľu a budem tam. Svetlo sa rýchlo míňalo. Videl som že to takto nestihnem a tak som sa rozbehol čo mi sily stačili a pritom myslel na môj meč a skrinku. Prežijú tento beh? Meč bol odolný ale tá skrinka, no neviem. Dúfam že ju nájdem celú.
A nechajú mi ich vlastne? No neviem, neviem.
Auu,... Do...
Skoro som zaklial pretože som si pri doskoku po preskakovaní skaly nevšimol koreň ,preletel pár metrov a rozpleštil sa ako žaba v prachu tejto prašnej cesty.
Celý odretý som vstal, oprášil si veci, hmatom skontroloval veci a keďže už som bol skoro pred bránou ,tak som odkríval pomaly k bráne.
Že ja sa vždy tak dokatujem,..
Oškretá tvár, rozbitý nos, koleno,...
Teraz skutočne vyzerám ako padlý anjel. Uškrnul som sa a zabúchal na bránu s masívneho agátového dreva zdobenú oceľovými závorami a ozdobami s kameňa.
Kým mi prišli otvoriť obzeral som si obrázky vyryté v kameni. Znaky temných, luna, vlky, rozbúrené vody, hviezdy a iné zdobili klenbu nad bránou. Zrazu čosi zaškrípalo, otvor v dverách sa otvoril a ja som uvidel zelené, zrejme ženské oči. „Kto si?“ Ozvalo sa a ja som zistil že som sa nemýlil a skutočne mi prišla otvoriť žena.
Hm, aké nezvyčajné. U nás ženy nikdy nerobili na bráne. To bola práca mužských anjelov.
„Lucifer!.“ Zvolal som a brána sa s obrovským škripotom otvorila. Znútra sa vyvalilo svetlo s mne neznámeho zdroja, no bolo teplé a hrialo.
„Tak si teda tu. No ty teda vyzeráš. A ja som myslela že nám sem pošlú aspoň niečo na čo sa dá pozerať. No nič.“ Vzdychlo si toto drobné zeleno oké dievča s čiernymi vlasmi spletenými vo vrkoči až po pás a zatvárilo sa znechutene.
„Poď ďalej. Inak ja som Háthor.“ Kývla a ja som vošiel nespúšťajúc s nej oči. Oproti tomuto žieňaťu bola Leniel veľká. Kráčala predo mnou, viedla ma do útrob ich sveta, ja som si obzeral jej drobnú postavičku oblečenú v priliehavých nohaviciach a obtiahnutom tielku a zrazu sa vo mne prebudil ešte väčší inštinkt ochrancu než akým som trpel doteraz. Hoci som si myslel že už sa to ani nedá.
Ale keď tieto drobné krásky ma vždy priťahovali. Kráčal som a podobné úvahy mi bežali hlavou tak intenzívne že som nezaregistroval že Háthor zastala a tak som pekne krásne do nej vrazil a zhodil ju na zem.
„Hej. Prvý deň a už ty takto? „ Zaprotestovala. „ viem že sa ti páčim, ale ja s anjelmi svetla nič nechcem mať. A okrem toho už mám Iniona.“
„Prepáč, nechcel som. Nevšimol som si že si zastala“. Zajachtal som a zdvihol sa.
„S tebou bude práce.“ Vzdychla si, oprášila sa a vstala.
„No poď, tu je tvoja kobka“ Zastala pred dverami s obrázkom hada a otvorila dvere.“ Zabývaj sa a od zajtra budeš pridelený na niektorú prácu. Vládu sme už prebrali takže teraz nie je čas na to aby sa tu niekto s tebou bavil. Ja musím na bránu.“ Odsekla, zvrtla sa a skôr než som stihol otvoriť ústa a aspoň poďakovať, už jej nebolo.
S povzdychom som nakukol dnu a nesmelo vošiel. Strop bol nízky takže som si okamžite buchol hlavu.
Do.. To sú tu všetci taký malí že bývajú v takýchto nízkych kobkách? Pošúchal som si temeno pohľadom vyhľadal lôžko, položil si tam veci a začal sa obzerať.
Kobka to bola skutočne malá. To moja komnata bola dvakrát väčšia. Bol tu kozub, ak sa tá diera v skale tak dala nazvať a praskal v ňom príjemný oheň. Ďalej sa tu nachádzala skriňa s masívneho dreva, odhadoval som že je to dub, posteľ s perinami. O jój. Periny. Nemám ich rád. No čo už veď za odmenu som tu nebol. V rohu som si všimol malý stolík a v stene bol vytesaný nejaký útvar ktorý zrejme slúžil ako knižnica a polička zároveň, pretože sa tam povaľovalo zopár kníh, tanierov, nejaký ten príbor a niečo čo pripomínalo hudobný nástroj.
Premýšľal som komu asi táto kobka patrila. Zložil som s chrbta meč a položil ho na tú zrejme poličku. Vyzeral byť celý, čomu som bol rád. Unavený som dosadol na posteľ ktorá zavŕzgala a dal som sa do vybaľovania. Rozviazal som batôžtek a vybral hraciu skrinku. Opatrne som ju prezeral. Tiež sa zdala byť nepoškodená. No pre istotu som vybral kľúčik a natiahol ju. Veko sa otvorilo, vystúpil tancujúci párik a skrinka sa rozozvučala nádherným tónom.
Unesený melódiou ako vždy som sa započúval. Chodbou sa rozľahli nadávky, rýchlo som skrinku sklopil a schoval. Práve včas pretože dnu mi vrazil malý jedovitý chlapík a začal nadávať čo za hluk to tu je. Odvetil som že som si hral a že sa to dnes už nezopakuje.
„No veď preto.“ Zahlásil chlapík a tak rýchlo ako prišiel zas vypadol.
Vybral som skrinku spod periny a skryl ju na najbezpečnejšie miesto čo som tu našiel a to na dne skrine. Pre istotu som ju ešte zahádzal oblečením a potom som sa unavený odobral spať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár