Chcela som sa prebudiť,ale bolo to akoby ma niekto zdrogoval alebo praštil po hlave niečím ťažkým.
Neviem možno to boli tie lieky, ale zas včera som si miesto troch čo som si mala dať dala len tie probiotika pred spaním.
Ale fakt bol že som sa toho spánku desila.
Bol tak tvrdý žeby som okolo seba nielenže nepočula chodiť tanky(pretože taký je môj spánok vždy) ale ani by som necítila keby ma niekto rezal na kúsky.
Iba matne som si uvedomovala že mi tato nadával že ešte spím a potom som opäť upadla do spánku.
Keď som konečne otvorila oči bolo niečo pred jednou poobede.
Takže som spala asi 12 hodín.
Naštvane a rozmrzelo som vstala.
Mala som zlú náladu ako za posledné dva mesiace skoro vkuse.
Myslím že vtedy začala znovu vystrkovať rožky.
Upírka jedna mizerná.
Už asi začala mať toho plné zuby že ju držím na uzde.
Abo usúdila že už je môj rast na ústupe,a že už sa môže prejaviť.
Každopádne teraz bola pre mňa väčšia spoločnosť ľudí aspoň štyri hodiny po prebudení a aj viac doslova utrpením.
Chodila som po meste a jediné na čo som myslela keď som videla všetkých tých ľudí čo šli okolo mňa bolo "akoby asi chutila tvoja krv?" alebo pri pohľade na mladého silného človeka "hm, tvoja by asi chutila skvelo" alebo pri pohľade na starého človeka o paličke"ty by si asi nechutil dobre" či pri pohľade na nejakého škaredého ale fakt škaredého "teba by som nekusla ani za milión".
A navyše mi celú tú dobu či už som bola v spoločnosti ľudí alebo sama v prírode kam som radšej jeden deň utiekla, bolo mi horko.
Neznesitelne horko.
Či bol večer, či ráno, či fúkal vietor, alebo pražilo slnko.
Akurát že pohyb po pražiacom slnku bol väčším utrpením lebo vtedy som mala dojem že si ma niekto rozhodol ugrilovať.
Preto aj bývala cesta do "roboty" utrpením lebo som musela prejsť veľmi veľký úsek po pražiacom slnku.
A naviac som si začínala uvedomovať že už skoro nič necítim.
Teda okrem zlosti,strachu a bezradnosti.
A tiež že sa k rodičom správam ako k svojim poskokom a pri pohľade na ľudí čisto iba selektujem ktorí by bol hodný mojich zubov.
Bála som sa tmy a ticha v dome,ale ešte viac vonku.
Od detstva ma pri tme vonku na našom dvore napadali vlkodlaci.
Ale to bol asi fakt len detský strach.
Ale teraz som sa cítila fakt zúfalo.
Neviem čo to má celé znamenať.
Schudla som,keď sa usilujem moje kroky sú skoro nečujné,môj tlak krvi zase klesol aj ked som si myslela že už sa to ani nedá,moje dlhé nechty ktoré sa s takou oblubou zvykli lámať stvrdli a kľudne by sa nimi dali spôsobiť clkom slušné zranenia keby ma niekto naštval a ja som mala v povahe ubližovať.
Moja rýchlosť behu bola vyššia aj keď iba o trošku.
Nadávala som si že keby sa naučím správne dýchať bola by ešte vyššia.
Fakticky som mala chuť zdrhnúť.
A aj som to urobila aj ked len na chvílu.
Zamyslene som bežala aby som to všetko dostala z hlavy a na chvílu sa ten pocit aj dostavil, ale potom zase zmizol.
Dorazila som k svojmu miestu a sadla som si.
Ruka mi už počas cesty zamierila k hrdlu a mierne sa ho dotkla.
Jasne chýbal mi môj kryštál.Aj ked som netušila prečo.
Tak som len zostala sedieť sledujúc krajinu okolo seba.
Zrazu sa odkialsi z role vynoril zajac.
Preskackal poza môj chrbát a ked si uvedomil že som tam tak odskackal nazad do bezpečnej vzdialenosti.
Sadol si a nervóznema sledoval.
Ja som sledovala jeho,ale potom ma začal bolieť chrbát tak som sa pohla a on okamžite ušiel.
No čo už.
Vstala som a neochotne som zamierila domov.
Začínala búrka.
Ale ja som na to až tak nemyslela.
Konečne som mala aspoň na chvíľku jasnú hlavu.
Prišla som domov chvílu blbla na nete, čítala si atd.ale potom sa znovu ozvala.
Tá bolesť zubov asi nikdy neustane.
Keby to boli stoličky alebo nejaké iné zuby asi by som zašla k zubárke bo by som si myslela že sa ozývajú osmičky,ále nie mňa boleli očné zuby a neviem prečo ale len vrchné a v hlave zasa tie neodbytné myšlienky že potrebujem krv, krv a potomnejaký hlas že šak ti stačí aj krv zvierat a druhý nasratý že krv zvierat nie je tak dobrá ako ľudská.
A potom neznesiteľná túžba hoci sa aj porezať len aby som mohla po dlhej dobe ochutnať krv.
Následne daľší hlas že som určite cvok.
Bo budto som cvok ale už totálny a mala by som sa liečiť abo fakt upírka preberá nadomnou vládu.
Bojujem zo sebou ale dokedy to vydržím?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
24. 6.júna 2011 15:56
prekrásne napísané, klobúk dolu, toto sa mi naozaj páčilo!
Napíš svoj komentár